Mestská časť Bratislava Staré mesto kládla zvolávateľovi sobotňajsieho zhromaždenia ZastavmeActa neoprávnené prekážky. Pod hrozbou následnej pokuty (do výšky 165 EUR) od neho vyžadovali zabezpečenie minimálne 50 usporiadateľov, pričom odporúčali až 150. Nejedná sa pritom o prvý prípad kedy sa orgán verejnej moci snaží „nadiktovať domácu úlohu“ zvolávateľovi argumentujúc § 6 ods. 5 písm. b) a e) zákona o zhromažďovacom práve. Ak od Vás ako zvolávateľa budú niekedy žiadať niečo podobné, prekopírujte im nasledujúci text.
Takéto konanie orgánov verejnej moci ide totiž protiústavne nad rámec zákona o zhromažďovacom práve. Príslušné ustanovenie § 6 zákona totiž vyžaduje len zabezpečiť „potrebný počet spôsobilých usporiadateľov“ a „dbať o pokojný priebeh zhromaždenia“. Nie je totiž povinnosťou organizátora ale naopak štátu vytvárať podmienky pre výkon tohto práva.
Sloboda zhromažďovania zaručená článkom 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predstavuje spolu so slobodou prejavu a slobodou združovania základné politické práva nevyhnutné pre každú demokratickú spoločnosť (tiež sp. zn. I. ÚS 193/03). Slúžia k zabezpečeniu plurality názorov i politických záujmov. Ich ochrana je preto kľúčovou požiadavkou právneho štátu.
Z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu dôvody, pre ktoré štát môže zakázať určité zhromaždenie musia byť vážne a nemôžu zakrývať neschopnosť štátnych orgánov zabezpečiť pokojný priebeh demonštrácie, a to aj v prípade ak hrozí protidemonštrácia. Táto povinnosť štátnych orgánov nemôže byť suplovaná prenesením bremena zabezpečiť nerušený a pokojný priebeh zhromaždenia na jeho organizátorov, príp. usporiadateľov, ktorých povinnosť je organizačno-koordinačnej povahy a nie ochrannej povahy.
Skutočná a účinná sloboda zhromažďovania sa neobmedzuje iba na holú povinnosť štátu nezasahovať. Naopak je povinnosťou štátu prijať primerané opatrenia, ktoré by umožnili pokojný priebeh demonštrácií.
V prípade Christians against Racism and Fascism c. Spojené kráľovstvo štrasburské orgány ochrany práva uviedli, že aj keď existuje reálne nebezpečenstvo, že verejný sprievod môže vyústiť do nepokojov v dôsledku udalostí, ktoré sa vymknú kontrole organizátorov, pre tento dôvod sa sprievod nemôže ocitnúť mimo pôsobnosti ochrany článku 11 Dohovoru. Z toho nepriamo vyplýva, že počet usporiadateľov je irelevantný nakoľko povinnosť zabezpečiť pokojné zhromaždenie prameniaca z pozitívneho záväzku štátu je na pleciach štátnych orgánov.
Neprimeraná požiadavka spočívajúca v nedôvodne vysokom počte usporiadateľov predstavuje neželaný zásah do práva pokojne sa zhromažďovať. Možnosť realizácie zhromaždovacieho práva nemôže byť závislá od diskrečnej právomoci orgánov verejnej moci. Tieto práve naopak majú povinnosť stelesnenú v tzv. pozitívnom záväzku štátu zabezpečiť normálny priebeh zhromaždenia a nie ho znemožňovať svojvoľnými prekážkami.
Neoprávnené vyžadovanie vysokého počtu usporiadateľov pod hrozbou prípadnej sankcie za nedodržanie tejto podmienky znamená zásah do slobody zhromažďovania, ktorý môže odrádzať od zvolania zhromaždenia. Takéto podmieňovanie zhromaždenia zo strany orgánov verejnej moci má odstrašujúci, resp. odradzujúci účinok, ktorý vo svojej podstate znamená popretie tohto základného práva. Uvedený zásah by napokon neobstál ani v teste proporcionality z dôvodu, že ho evidentne nemožno považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
Nóta zo strany príslušných orgánov v podobe zabezpečenia značného počtu pomocných osôb by mohla byť využívaná ako subsidiárny prostriedok voči „nepohodlným“ zhromaždeniam v prípadoch, kedy nie je daná zákonná možnosť ich zakázania, čo by vo svojich dôsledkoch viedlo k obdobnému výsledku, t.j. zvolávatelia by rezignovali na uskutočňovanie tohto významného občianskeho práva.
Zákonná dikcia v podobe povinnosti zabezpečiť „potrebný počet spôsobilých usporiadateľov“ je príliš neurčitá, čo vytvára dostatočný priestor pre jej účelové zneužívanie. Právomoc orgánu verejnej moci stanovovať počet usporiadateľov navyše nevyplýva zo žiadnej právnej normy, preto potenciálnu takúto požiadavku je nutné považovať za arbitrárnu a ničím nepodloženú, pričom ju nemožno z tohto dôvodu spravodlivo požadovať. Ustálenie počtu týchto osôb je preto na zvážení organizátorov zhromaždenia, tak aby prebehlo pokojne a bol naplnený jeho účel.
V tomto smere sa žiada poukázať, že podľa štrasburskej judikatúry sa za zásah do zhromaždovacieho práva považuje aj opatrenie prijaté po jeho skončení, t.z. i pokuta za nesplnenie počtu potrebných pomocných osôb. Takáto sankcia musí byť meraná nevyhnutnosťou v demokratickej spoločnosti.
Je potrebné navyše upozorniť na prípad Müller a ostatní z roku 1988, kde Európsky súd vyslovil názor, že normu nemožno považovať za „zákon“, ak nie je formulovaná dostatočne presne, aby občanovi umožnila predvídať v miere zodpovedajúcej okolnostiam dôsledky, ku ktorým môže viesť určité konanie. To sa vzťahuje aj na povinnosť zabezpečiť „potrebný počet spôsobilých usporiadateľov“ a následnú sankciu za jej nedodržanie. Neurčitosť zákonom ustanoveného protiprávneho konania v oblasti zhromaždovacieho práva vytvára zábranu, resp. obavu zvolania akéhokoľvek zhromaždenia v dôsledku následnej represie, čo zaiste nezodpovedá ani princípu právnej istoty.
pre EISI, o.z. spracoval: Tomáš Čentík