Dňa 18.2.2013 bol do medzirezortného pripomienkového konania predložený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Autorský zákon. EISi vo všeobecnej rovine víta iniciatívu predkladateľa, pretože konečne rieši veľmi závažný spoločenský problém slobodných licencií v autorskom práve. Súčasný právny stav totiž významne poškodzuje právo autorov slobodne disponovať so svojím dielom. Považujeme však za potrebné predkladateľa upozorniť na niekoľko slabých miest tohto návrhu, ktoré bude potrebné podľa nášho názoru ešte odstrániť.
1.
Článok III. predkladanej novely stanovuje „Tento zákon nadobúda účinnosť dňa 1. novembra 2013“. Hoci zákon transponuje európsku smernicu, nie je dôvod na takéto dlhé odkladanie účinnosti.
Navrhujeme preto alebo posunúť celú účinnosť na skorší dátum (1.6.2013) alebo oddeliť nadobudnutie účinnosti ustanovení, ktoré transponujú smernicu, a len tieto posledné viazať na 1.11.2013.
2.
Predkladaná novela nezhojuje spätne tie licenčné zmluvy, ktoré boli neplatné alebo nemohli byť vôbec uzatvorené pre nedostatok písomnej formy alebo zastaralú kontraktačnú techniku. Staré licencie tak ostávajú neplatné a len niektoré sa môžu stať platnými do budúcna na základe konkludentnosti. Zatiaľ čo v prípade odplatných licenčných zmlúv je takéto nepripustenie pravej retroaktivity pochopiteľné, v prípade bezopdlatných nevýhradných licenčných zmlúv je tento nedostatok neopodstatnený. Právna pozícia žiadneho zo subjektov (autorov alebo úžívateľov) totiž nepotrebuje byť chránená pred spätnou platnosťou bezodplatných nevyhradných licečných zmlúv. Naopak, len takto dokáže právna úprav riadne rešpektovať autorovu skutočnú vôľu. Zároveň len takto môže byť zabezpečená právna istota používateľov diel takto licencovaných. V opačnom prípade bude neistota, pokiaľ ide o používanie diel pod slobodnými licenciami, stále vysoká, pretože staré právne úkony budú vysieť v právnom vákuu spoliehajúc sa len na ex post konkludentnosť, ktorá nebude vždy dobre možná.
Navrhujeme preto doplniť do § 87c nasledujúci odsek:
„Ak sa strany pokúsili pred [dátum účinnosti novely] o uzatvorenie nevýhradnej bezodplatnej licenčnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienky podľa § 49a, zmluva sa považuje za platne uzatvorenú, ak im v tomto uzatvorení pôvodne bránil nedostatok písomnej formy, povinnosť adresnosti návrhu na uzatvorenie zmluvy alebo nemožnosť akceptácie tohto návrhu bez vyrozumenia navrhovateľa.“
Citované ustanovenie môže byť doplnené o poznámku pod čiarou za slovami „povinnosť adresnosti návrhu na uzatvorenie zmluvy“ s odkazkom na §43a ObčZ a za slovami „nemožnosť akceptácie tohto návrhu bez vyrozumenia navrhovateľa“ s odkazom na § 43c ods. 2ObčZ.
3.
Predkladaný návrh v § 42b navrhuje nasledovné:
„Obsah licenčnej zmluvy alebo jej časť je možné v prípade nevýhradnej licencie určiť aj odkazom na licenčné podmienky, ktoré sú stranám známe alebo sú verejne dostupné.“.
Argumentom a contrario (argumetom o opaku) sa z tohto ustanovenia dozvedáme, že ani časť obsahu výhradnej licenčnej zmluvy nemožno určiť odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Toto ustanovenie sa snaží vo veľmi zkrátenej forme riešiť zložitý problém inkorporácie nepriamych zmluvných dojednaní, ktorý je všeobecným problémom civilného práva a zaiste by nemal byť zúžený len na podmienku, aby boli licenčné podmienky stranám známe alebo verejne dostupné. Podľa súčasnej právnej vedy (CSACH, Kristián. Štandardné zmluvy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. str. 62 až 67), ale aj podrobnej právnej úpravy susedných krajín (porovnaj § 305 BGB) totiž podmienky formulované v navrhovanom § 42b nie sú vôbec dostatočné. Všeobecne sa pre úspešnú inkorporáciu nepriamych zmluvných dojednaní vyžaduje s poukazom na § 37 ObčZ:
- existencia inkorporačnej doložky,
- dostupnosť nepriamych zmluvných dojednaní,
- zrozumiteľnosť a čitateľnosť nepriamych zmluvných dojednaní a
- určitosť inkorporačnej klauzuly a nepriamych zmluvných dojednaní.
Návrh rieši len otázku dostupnosti nepriamych zmluvných dojenaní. Nie je nám preto zrejmý účel návrhu. Je ním vylúčiť nepriame zmluvné dojednania pri výhradných licenčných zmluvách, alebo stanoviť dostupnosť ako jedinú podmienku inkorporácie v autorskom zmluvnom práve? Ak je cieľom naopak zvýrazniť možnosť inkorporovať nepriame zmluvné dojednania aj pri autorskoprávnych zmluvách, považujeme súčasný návrh za kontraproduktívny, pretože skôr povedie k vyššie načrtnutým otázkam, ako k želaným výsledkom. Ak má predkladateľ záujem osobitne riešiť problém inkorporácie v autorskom práve, mal by tak urobiť podrobne upravujúc všetky vyššie načrtnuté podmienky. A preto hoci aj možno uvažovať o odvodení ostatných podmienok inkorporácie z § 37 ObčZ, nepovažujeme zvolenú stratégiu za vhodnú.
Navrhujeme preto § 42b alebo vypustiť alebo upraviť podrobnejšie. Ak sa predkladateľ rozhodne § 42b nevypustiť, ale skôr prepracovať, nie je tiež dôvod obmedzovať ustanovenie na nevýhradné licenčné zmluvy.
4.
Predkladaný návrh v §49a ods. 4 v kontexte slobodných licencií navrhuje:
„Ak licencia udelená podľa odsekov 1 a 2 neurčuje inak, je udelená výlučne na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný. “
Toto ustanovenie je podľa nášho názoru nadbytočné, pretože danú situáciu už rieši navrhovaný § 42 ods. 2. Naopak, ustanovenie môže v praxi spôsobiť problémy vzhľadom na jeho širokú formuláciu („nie je priamo ani nepriamo obchodný“) a zrejmú prednosť (lex specialis) pred § 42 ods. 2. Podľa navrhovaného § 49a ods. 4 je napríklad aj bežná licencia Creative Commons Attribution-NonCommercial 3.0 Unported považovaná za priamo alebo nepriamu obchodnú. Táto licencia totiž neumožňuje len použitia diela, ktoré „… in any manner that is primarily intended for or directed toward commercial advantage or private monetary compensation“ (z licencie, čl. 4 b)) čo je podstatne užšie chápanie „obchodnosti“ ako to prezentované v § 49a ods. 4. Je jasné, že ustanovenie § 49a ods. 4 sa uplatní len keď licencia neurčuje inak. Problém tohto riešenia však spočíva v tom, že prakticky ak autor nestanoví výslovne aký rozsah použitia svojho diela umožňuje, nepoužije sa výklad rozsahu licencie na základe účelu zmluvy (§ 42 ods. 2), ale rozsah licencie sa automaticky zúži na také konania, ktoré pôjdu len mierne nad rámec toho čo už dnes umožňuje priamo zákon(zákonné licencie). Toto ustanovenie tak v podstate potenciálne vyprázdňuje celú úpravu slobodných licencií. Nie je pritom dôvod prečo by sa aj tu nemohlo použiť citlivejšie výkladové pravidlo § 42 ods. 2, ktoré viac rešpektuje vôlu autora.
Navrhujeme preto § 49a ods. 4 vypustiť.
5.
Predkladný návrh v §47 ods. 2 navrhuje:
„Licenčná zmluva na vydanie diela musí mať písomnú formu; to neplatí pri licenčnej zmluve na vydanie diela obsiahnutého v periodickej publikácii.“.
Podľa tohto ustanovenia musí mať aj nevýhradná licenčná zmluva na vydanie diela pre neperiodické publikácie písomnú formu (lex specialis), čo je v rozpore so základným princípom zakotveným v § 40 ods. 2. Podľa tohto majú byť všetky nevýhradné licenčné zmluvy oslobodené od povinnosti prísnej písomnej formy. Prečo by práve licenčné zmluvy na vydanie diela mali predstavovať výnimku z tohto pravidla nám nie je známe. Naopak považujeme za vyslovene spiatočnícke zaviesť pre túto oblasť nevýhradných licenčných zmlúv písomnú formu. Prispievanie do občasných zborníkov alebo obežníkov sa tak stane náročnejšie ako prispievanie do zabehnutých periodických časopisov. Pokiaľ nejde o výhradnú licenciu na vydanie diela v nepriodickej pubikácií, nie je dôvod na písomnú formu. Je zaujímavé poznamenať, že súčasný návrh potenciálne vytvára taktiež výnimku z písomnej formy pre výhradné licencie na vydanie diela v rámci periodickej publikácie. Ak teda autor poskytne výhradnú licenciu časopisu, nebude sa vyžadovať zrejme písomná forma, hoci všeobecné pravidlo podľa § 40 ods. 2 by ju inak vyžadovalo. Vzťah § 47 ods. a § 40 ods. 2 v tomto smere je totiž viac ako problematický.
Navrhujeme preto vypustiť povinnosť písomnej formy z ustanovenia úplne. Licenčné zmluvy na vydanie diela sa majú spravovať podľa všeobecných ustanovení o licenčnej zmluve podľa § 40 ods. 2.
6.
Predkladný návrh v §41 ods. 2 ostáva pri súčasnom znení, ktoré znie:
„Autor nemôže udeliť nadobúdateľovi licenciu na spôsob použitia diela, ktorý nie je v čase uzavretia licenčnej zmluvy známy.“
Navrhujeme dané ustanovenie doplniť o druhú vetu:
„To neplatí, ak ide o udelenie nevýhradnej a bezodplatnej licencie. “
Navrhované ustanovenie je inšpirované nemeckým ustanovením § 32c III 2 UrhG, ktoré sa v praxi ukázalo ako veľmi vhodné. U nevýhradných a bezodplatných licenčných zmlúv totiž držitelia práv nie sú vôbec poškodení, ak licencujú aj na použitia, ktoré nie sú známe. Naopak ako ukazuje kategória voľných licencí, je v záujme autorov, aby pri využívaní ich duševných výtvorov existovala právna istota. V opačnom prípade sa takéto, predovšetkým industriálne produkty (napr. počítačové programy), stávaju vysoko rizikovými. Treba pripomenúť, že slovenský autorský zákon v porovanní napr. s nemeckým autorským zákonom, je stále veľmi prísny pokiaľ ide o licencovanie na dosiaľ neznáme použitie diel (viď § 31a UrhG).
7.
De lege ferenda by sme predkladateľovi bytaktiež odporučili novelizáciu ustanovenia § 52 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZoKR),ktoré by mohlo znieť takto:
(1) Vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia, plnomocenstvá alebo prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.
(2) Vyhlásením konkurzu zanikajú aj dovtedy neprijaté úpadcove návrhy na uzavretie zmluvy, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu. Úpadcov návrh na uzatvorenie nevýhradnej a bezodplatnej licenčnej zmluvy urobený pred vyhlásením konkurzu však môže byť prijatý aj po jeho výhlásení. Návrhy na uzavretie zmluvy, ktoré úpadca do vyhlásenia konkurzu neprijal, môže prijať len správca.
Odôvodnenie:
V prípade, ak dôjde k vyhláseniu konkurzu, zanikajú všetky dovtedy neprijaté úpadcove návrhy na uzatvorenie zmlúv, vrátane licenčných zmlúv. Výnimočnosť slobodných licencií však spočíva v tom, že nie je niekedy ani dobre možné presne určiť moment, kedy došlo k prijatiu návrhu zo strany tretej osoby, pretože ide o zmluvu medzi neprítomnými, kde sa zmluvné strany spravidla ani nepoznajú. To robí praktické uplatnenie § 52 ZoKR ťažko predstaviteľným. Navyše, aplikovanie všeobecného pravidla § 52 ZoKR by v praxi spôsobilo, že v prípade vyhlásenia konkurzu na majiteľa práv, by už žiadny nový subjekt nemohol dielo, napr. počítačový program, používať podľa licencie. Okruh používateľov, distribútorov a iných firiem používajúcich dielo by sa uzavrel a bez súhlasu konkurzného správcu by sa ďalší vývoj programu takto vlastne efektívne zmrazil. Je potom nepredstaviteľné, aby musel každý individuálny softvérový inžinier vo svete žiadať o rovnakú licenciu od konkurzného správcu.
Slobodný softvér je totiž vyvíjaný cezhranične a takéto zmrazenie by spôsobilo, že nikto ďalší by nemohol akceptovať slobodnú licenciu (napr. GPL) k počítačovému programu, ktorá ho inak oprávňuje program voľne modifikovať, vylepšovať, používať a rozširovať.
V praxi by to znamenalo, že ak konkurz bol vyhlásený na majiteľa práv, ktorý „drží“ podstatnú časť autorských práv k počítačovému programu, celý projekt by sa stal paralyzovaným pre zmrazenie uzatvárania ďalších licencií k týmto častiam diela (kódu). Tým by v podstate vyhlásením konkurzu projekt zanikol skôr, akoby mohol byť konkurzným správcom speňažený napríklad vo forme duálneho licencovania. To spočíva v tom, že slobodné licencie sú nevýhradne, a teda konkurzný správca môže kedykoľvek popri nich uzatvoriť ďaľšiu už odplatnú licenciu. Navrhujeme preto, podobne ako nemecký inštitút ifrOSS, aby sa pravidlo § 52 ZoRK netýkalo návrhov na uzatvorenie bezodplatných a nevýhradných licenčných zmlúv.
Vypracoval: Mgr. Martin Husovec, právnik European Information Society Institute (SK);