Ústavný súd SR zverejnil rozhodnutie o plošnom sledovaní občanov, obmedzil zákonodarcu do budúcnosti

V nadväznosti na tlačovú správu z apríla, Ústavný súd SR nedávno zverejnil plné znenie nálezu o zrušení plošného sledovania občanov, tzv. data retention. Nález bol vynesený na základe návrhu skupiny poslancov z roku 2012, ktorý iniciovalo EISi. Zároveň bol nález včera vyhlásený v Zbierke zákonov.

– K plošnému sledovaniu občanov

Ústavný súd v náleze označil plošné a preventívne uchovávanie údajov – o tom kto, s kým, kedy, ako dlho, ako a odkiaľ komunikoval, ktoré bolo donedávna uskutočňované na základe zákona o elektronických komunikáciách, za značne intenzívny zásah do práva na súkromie. Rozsiahly zásah Ústavný súd videl predovšetkým v samotnom uchovávaní údajov obrovského a nepredvídateľného množstva účastníkov komunikácie, ktoré mohlo podľa súdu vyvolať pocit neustáleho sledovania. Takýto zásah súd nepovažoval za nevyhnutný, hoci boj proti závažnej trestnej činnosti označil súd za legitímny cieľ.

Za problém Ústavný súd považoval to, že sa uchovávanie údajov týkalo všetkých osôb využívajúcich bežné prostriedky komunikácie, dokonca aj tých, ktorí nemali žiadnu spojitosť s akýmkoľvek závažným trestným činom. Uchovávanie nebolo obmedzené ani na určitý časový úsek alebo určitú zemepisnú oblasť, v čom Ústavný súd videl možnosť zlepšenia úpravy zavedením tzv. data freezing, ktorý by umožňoval uchovávať potrebné a konkrétne údaje vopred určeného účastníka komunikácie. V neposlednom rade sa súdu nepozdávala nedostatočná úroveň technologických a organizačných opatrení na ochranu údajov. Predmetné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak podľa Ústavného súdu neboli v súlade s ústavnými garanciami práva na súkromie (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach).

– K sprístupňovaniu údajov

V prípade ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore Ústavný súd kritizoval ich široký rozsah, keďže sa nedotýkali len vybranej kategórie najťažších úmyselných trestných činov, ale akýchkoľvek úmyselných trestných činov, resp. akýchkoľvek trestných činov v prípade ustanovení zákona o Policajnom zbore. 

„Miera intenzity zásahu do práva na súkromie spôsobená uchovávaním a následným sprístupnením údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní však požaduje, aby oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov potrebných na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie sa vzťahovalo len na najzávažnejšie trestné činy“, uviedol súd. „Je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, v prípade ktorých trestných činov […] verejný záujem prevažuje, pričom vo svojom rozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť. Z rovnakých zásad vychádza aj obmedzenie možnosti vydať
príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky […]“, dodal súd v ďalšej časti nálezu.

Dotknuté osoby majú byť informované o zásahu od ich práva a zároveň by mali mať k dispozícii právny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať prieskumu postupu orgánov činných v trestnom konaní. Výnimky z tohto pravidla je možné stanoviť iba zo zákonných dôvodov a v tom prípade musí zákonodarca garantovať, že posúdenie príslušných orgánov o utajení takejto informácie nebolo svojvoľné a podliehalo súdnej kontrole. Ústavný súd zároveň apeluje na zákonodarcu, aby stanovil podrobnejšie pravidlá a určité formálne náležitosti samotnej žiadosti (podľa EISi by bolo možné túto požiadavku splniť napr. zavedením formuláru) orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenia.

 

Ústavný súd síce nevyslovil rozpor daných ustanovení s Chartou základných práv EÚ, vyslovil však záver, že úprava plošného uchovávania údajov podlieha režimu Charty, čím potvrdil aj právny názor EISi.

Keďže Ústavný súd vyslovil nesúlad so základným právom na súkromie, napádané ustanovenia stratili účinnosť odo dňa vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov. Na základe nálezu má NRSR 6 mesiacov od jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, aby uviedla predmetné ustanovenia do súladu s ústavou a Európskym dohovorom o ľudských právach. Ak sa tak nestane, po 6 mesiacoch od vyhlásenia strácajú napadnuté ustanovenia aj platnosť.

„Bolo by vhodné, ak by zákonodarca v prípade uvádzania predmetných ustanovení do súladu s príslušnými právnymi predpismi či medzinárodnými zmluvami viac spolupracoval aj s tretím sektorom, ktorý disponuje v tejto oblasti potrebnými kapacitami a v primeranej miere vzal v úvahu jeho argumentáciu a pripomienky.“, dodáva Ľubomír Lukič, člen EISi, ktorý sa podieľal na pôvodnom podaní Ústavnému súdu.

Ďalšie odkazy: