Musím nahlasovať SOZE podujatie, na ktorom plánujem hrať len autorsky nespracovaný folklór?

Sme presvedčení, že nahlasovanie podľa § 81ods. 6 AutZ nie je takomto prípade potrebné.

Z hľadiska autorského práva je ľudová pieseň, ale aj ďalšie umelecké prejavy tradičnej a ľudovej kultúry považovaná za súčasť public domain – skupinu diel, ktoré právna úprava označuje ako diela voľné. Ak dielo spadá do tejto kategórie, znamená to, že sa už k nemu neviaže určitá skupina práv – tzv. majetkové práva autora, pričom práve táto skupina práv je predmetom správy, ktorú vykonáva kolektívny správca. Ak je podľa § 78 AZ účelom kolektívnej správy uplatňovanie a kolektívna správa majetkových práv autorov a ďalších subjektov, ktorých práva AZ chráni, v prípade folklóru nie je čo voči používateľom chrániť a teda ani spravovať. Ak nie je čo spravovať, javí sa nám zbytočne zaťažujúce požadovať od používateľov takýchto diel nahlasovanie ich použitia kolektívnemu správcovi. Takýto výklad opierame okrem zákonom stanoveného účelu kolektívnej správy aj o ustanovenie § 53, ods. 2, ktorý v prípade voľných diel zbavuje používateľa povinnosti získať súhlas na použitie diela ani uhradiť odmenu. Pre úplnosť a lepšie pochopenie len doplníme, že verejné vykonanie hudobného diela, ku ktorému sa viaže ohlasovacia / notifikačná povinnosť, je jedným spomedzi viacerých spôsobov použitia diela, ktoré príkladmo vymenúva AZ v § 18 ods.2.

Ako sme už spomenuli, folklór je u nás považovaný za súčasť public domain, je dielom voľným. Existujú však viacerí zahraniční autori, ktorí dokonca spochybňujú skutočnosť, či je vôbec možné umelecký prejav folklóru, v tomto prípade ľudovú pieseň považovať za dielo v zmysle autorského práva. Totiž na to, aby určitý prejav mohol byť považovaný za dielo, musí spĺňať isté zákonom stanovené požiadavky, tzv. pojmové znaky. Jedným zo všeobecne uznávaných pojmových znakov autorského diela je jeho pôvodnosť, originalita alebo tiež unikátnosť vyjadrenia, ako výsledku tvorivej duševnej činnosti autora. Iste, každý folklórny prejav je z prísneho genetického stanoviska individuálnym výtvorom. Ktorýkoľvek prvotný text, melódia alebo jej časť, motivický prvok, či spôsob harmonizácie vznikli z individuálnych impulzov. O osvojení a ďalšom procese tohto impulzu však rozhodovala komunita, ktorej členovia ďalej  tento impulz ako akýsi základný materiál obrusovali, dotvárali v súlade s vlastnými, pre komunitu typickými pravidlami a komunitou uznávanými nielen umeleckými hodnotami.¹ Takýto evolučný proces je síce nesporne tvorivý a jeho výsledkom môže byť unikát, avšak vzhľadom na zložitosť, zdĺhavosť a v podstate nepretržitosť tohto procesu a najmä zainteresovanosť mnohých jednotlivcov v ňom, robí nemožným spoľahlivo určiť osobu autora, alebo aspoň kolektív konkrétnych autorov, či spoluautorov. Tu sa vlastne od problematiky pôvodnosti diela dostávame k úzko súvisiacemu problému akéhosi špecifického kolektívneho autorstva, odlišného od spoločného diela alebo spoluautorstva, ktoré predpokladá síce viacerých, ale konkrétnych spoluautorov, nositeľov súboru osobnostných a majetkových práv k dielu. Do úvahy prichádza otázka, či je teda folklórny prejav možné považovať za dielo anonymné. Základným rozdielom medzi anonymným dielom a dielom folklórnym je skutočnosť, že pokým prvé je výtvorom osoby, ktorá síce svoju identitu skrýva, ale je možné ju zistiť, spoznať, to druhé je dielom reálne neznámej osoby.²

K problematike notifikačnej povinnosti voľných hudobných diel je však potrebné dodať, že diela, ktoré síce z folklóru vychádzajú, no sú výsledkom autorskej práce s ním (napr. hudobné spracovanie, choreografia…) sú novým originálnym dielom. Teda – kým samotné pôvodné prvky folklóru autorským právom chránené nie sú, autorský vklad spracovateľa (napr. aranžéra hudby) už tejto ochrane podlieha. Je teda potrebné pred použitím takéhoto diela vysporiadať autorské práva buď priamo s autorom alebo s OKS, ktorá ho zastupuje.