Dňa 2. marca 2016 vydal Nemecký spolkový protimonopolný úrad („FCO“) tlačovú správu, v ktorej informoval, že inicioval konanie proti Facebook Inc., USA, jej írskej dcérskej spoločnosti a voči Facebook Germany GmbH, Hamburg vo veci podozrenia zo zneužitia postavenia v hospodárskej súťaži.

 

Facebook je vyšetrovaný v súvislosti, či zberom a používaním osobných údajov užívateľov v rámci svojich podmienok používania služieb nezneužil svoje „možné“ dominantné postavenia na „samostatnom trhu sociálnych sietí“ tým, že adekvátne neinformoval užívateľov o povahe, rozsahu a použitia ich osobných údajov.

 

Nakoľko sa však samotné porušenie predpisov na ochranu osobných údajov automaticky nerovná porušeniu práva na ochranu hospodárskej súťaže, FCO bude skúmať, či by v danom prípade predmetné zmluvné ustanovenia Facebooku v oblasti ochrany osobných údajov mohli predstavovať neprimerané obchodné podmienky pre užívateľov v zmysle čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a teda či sú užívatelia Facebooku adekvátne informovaní o povahe a rozsahu o nich zbieraných údajov. FCO bude v tejto súvislosti spolupracovať s  národnými úradmi na ochranu osobných údajov, organizáciami na ochranu spotrebiteľov1 a EU Komisiou.

 

Prípad oprávnene pritiahol mediálnu pozornosť práve v dôsledku skutočnosti, že ide o antitrustovú žalobu v EÚ voči sociálnej sieti založenú na porušení predpisov na ochranu osobných údajov (pozn. autora: Slovenské internetové médiá – etrend.sk, zoznam.sk – nesprávne uvádzajú, že „Je to prvá formálna žaloba voči sociálnej sieti týkajúca sa porušenia legislatívy o ochrane pravidiel hospodárskej súťaže.“). EU Komisia pri tom niekoľkokrát vyšetrovala sociálne siete, internetové vyhľadávače či poskytovateľov reklám online – tzv.“multi-sided platforms“ vo veci možného zneužitia postavenia na trhu, napr. aj vo veci akvizície Whatsapp spoločnosťou Facebook (prípad COMP/M.7217).

 

Nie je to dokonca ani prvý prípad prelínania súťažného práva s právom na ochranu osobných údajov. Už v roku 2008 analyzovala EU Komisia prípad vo veci Google’s DoubleClick acquisition (Case No. COMP/M.4731) v súvislosti s možnými dopadmi zberu a použitia osobných údajov z online aktivít a ich dopad na hospodársku súťaž. V ani jednom prípade nedospela EU Komisia k záveru o porušení práva hospodárskej súťaže, avšak naznačila, že do budúcnosti budú spoločnosti pri posudzovaní porušenia práva hospodárskej súťaže v súvislosti s používaním osobných údajov pod väčším drobnohľadom Komisie.

 

FCO teda stojí pred neľahkou úlohou v rámci ochrany osobných údajov určiť, čo možno považovať za prijateľné množstvo údajov, ktoré sú spoločnosti zbierajúce a spracúvajúce osobné údaje užívateľov (Big data giganti) oprávnené požadovať od svojich užívateľov, a teda čo je primeranou „cenou“ či primeranou úrovňou ochrany, ktorá by bola skúmaná v prípade, ak by nedošlo k zneužitiu dominancie na trhu.

 

Napriek tomu, že pripravované nové nariadenia EU o ochrane osobných údajov v rámci Digital Single Market Strategy, ktorého účinnosť sa predpokladá na jar 2018 zakotvuje povinnosť spoločností, ktoré zbierajú a spracúvajú big data dôkladnejšie informovať o povahe a rozsahu spracúvaných údajov, adekvátny rozsah tejto povinnosti v rámci súčasne platných relevantných zákonov nie je explicitne stanovený.  

 

FCO teda pre naplnenie podmienok zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu bude (zrejme) skúmať nasledovné:

 

A) Relevantný trh: V akom rozsahu je separátny trh sociálnych sietí relevantným trhom v zmysle súťažného práva ?

 

Ak je trh sociálnych sietí samostatným relevantným trhom, aký je vlastne rozsah samostatného trhu sociálnych sietí ? Nakoľko EU Komisia potvrdila, že trh sociálnych sietí, rovnako ako trh reklamných služieb online či trh komunikačných služieb pre zákazníkov sú relevantným trhom z pohľadu súťažného práva, (pozri napr. Microsoft/Skype, Microsoft/Yahoo – prípad. COMP/M.5727, z roku 2010, Facebook/Whatsapp, posledný prípad v súvislosti s posudzovaním koncentrácie), avšak v prípade trhu sociálnych sietí nedefinovala jeho rozsah. Je teda otázke, či ho FCO definuje úzko alebo široko (sociálne siete aj poskytovatelia reklám? internetové vyhľadávače?), má vôbec FCO kompetenciu definovať relevantný trh týmto spôsobom, keď samotné stanovisko EU komisie nedáva na uvedenú otázku odpoveď ?

 

Pre „multi-sided“ platformu akou je Facebook je príznačné, že sa vzťahuje na 2 skupiny užívateľov – bežných užívateľov sociálnej siete a inzerentov, ktorí nakupujú reklamný priestor, pričom platí, čím väčší je objem klasických užívateľov, tým sa platforma stáva atraktívnejšou pre inzerentov. Tým, že inzerenti nakupujú reklamný priestor Facebooku zabezpečujú bezplatné služby pre bežných užívateľov. Je teda zrejmé, že tieto „dve strany mince“ a ich interakcie sú vzájomne podmienené a prepojené. Z hľadiska definovania relevantného produktového trhu by zrejme nebolo správne analyzovať a posudzovať tento trh za každú skupinu osobitne, resp. definovať „multi-sided“ platformu akou je Facebook aplikovaním kritérií posudzovania pre „one-sided“ platformu, avšak vo svetle vyššie uvedeného je v súčasnosti obtiažne predikovať, ako sa k rozsahu samostatného relevantného trhu postaví FCO (resp. EU Komisia v ďalšom vývoji prípadu). 

 

B) Má Facebook dominantné postavenie na relevantnom trhu?

 

Vyhodnotenie dominantného postavenia bude závisieť od definovania relevantného trhu. Čím extenzívnejšie vyhodnotí tento rozsah FCO, tým ťažšie bude (minimálne technicky) preukázať zneužitie dominantného postavenia práve spôsobom extenzívneho zberu údajov bez adekvátneho informovania užívateľov, nakoľko na trhu pôsobia ďalší giganti, ktorí zbierajú a spracúvajú osobné údaje (viď Twitter, Google+ Google, alebo napr. Youtube za predpokladu, že sem bude spadať aj advertising).

 

Prelomovými v definícii dominantného postavenia boli rozhodnutia Komisie vo veci Continental Can (prípad 6-72) a rozhodnutie ESD vo veci United Brands (prípad 27/76), v ktorých Komisia zadefinovala dominantné postavenie ako „možnosť podniku správať sa nezávisle, čo mu umožňuje konať bez ohľadu na konkurenciu, odberateľov i dodávateľov“. Súd sa vo svojom rozhodnutí vo veci United Brands vyjadril, že „dominantné postavenie v zmysle článku 82 Zmluvy (v súčasnosti čl. 102 TFEU) je hospodárske postavenie podniku na trhu v takej situácii, v ktorej má podnik možnosť zabrániť ďalšej existencii účinnej súťaže na relevantnom trhu predovšetkým pre to, že sa voči svojim konkurentom a napokon i odberateľom a spotrebiteľom môže do značnej miery nezávisle správať“.

 

V predmetnom prípade zostávajú otvorené otázky, na akom produktovom trhu vlastne Facebook pôsobí a kto sú jeho rivali z pohľadu antitrustového práva? Čo presne a ktorí súťažitelia vlastne spadajú pod trh sociálnych sietí? Pre kvalifikovanie dominantného postavenia na trhu sa vo všeobecnosti považuje viac než 50% podiel na relevantnom trhu, čo v prípade počtu užívateľov Facebooku, alebo podielu reklamy môže byť ľahko preukázateľné, avšak, nepochybne môže byť z technického hľadiska pre FCO problematickým preukázať, aký ma Facebook podiel na trhu v oblasti zberu a používania osobných údajov užívateľov v porovnaní s Google alebo Twitter.

 

Avšak, ani samotný vysoký podiel na samostatnom relevantnom trhu nemusí byť určujúcim indikátorom pre kvalifikovanie dominantného postavenia, ako uviedla EU komisia v prípadoch Hoffman-La Roche, 1979, par. 41, fúzii Microsoft/Skype či vo veci posúdenia fúzie Facebook/WhatsApp, hoci práve v prípade Google/DoubleClick, 2008 sa EU komisia odvolala práve na vysoký trhový podiel Google na trhu online reklamy v súvislosti s posudzovaním hospodárskej sily podniku. V tejto súvislosti bude teda potrebné skúmať aj ďalšie faktory, akými sú napríklad existencia bariér pre vstup na relevantný trh.

 

C) Zneužitie dominantného postavenia porušením práva na ochranu osobných údajov ?

 

Aj keď FCO v spolupráci s EU komisiou vyhodnotí, že Facebook má dominantné postavenie na relevantnom trhu, pre porušenie práva na ochranu hospodárskej súťaže sa vyžaduje zneužitie tohto postavenia.

 

Ak teda berieme do úvahy, že rozlišovacou charakteristikou multi-sided online platforiem je skutočnosť, že kvalita a inovácie sú predominatným parametrom v oblasti súťažného než cena služieb, keďže bežní užívatelia majú k týmto službám bezplatný prístup. (Microsoft/Skype, 2011, par. 81-84; Microsoft/Yahoo, 2010, par. 119), FCO bude musieť „oceniť“ údaje ako asset Facebooku s cieľom kvalifikovať ich neoprávnený zber a použitie v rozpore s nemeckým právom a taktiež vyhodnotiť čo možno považovať za neadekvátne informovanie o spracovaní osobných údajov. 

 

Ak sa prípad dostane pred EU Komisiu, táto bude musieť uvedené kvalifikovať ako priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok v zmysle čl. 102 a) ZFEU.

 

Nakoľko Facebook poskytuje svoje služby užívateľom bezplatne ale umožňuje inzerentom na základe osobných údajov „personalizovať“ reklamy tzv. add-targeting a marketing na jednotlivého užívateľa, FCO by mohol argumentovať, že neoprávnený nárast v zhromažďovaní osobných údajov v prípade dokázaného neadekvátneho informovania môže byť porovnateľný s excesívnymi cenami ako parametrom v oblasti klasického súťažného práva a taktiež, že uvedené poskytuje Facebooku neoprávnenú obchodnú výhodu.

 

Ďalším argumentom v prospech porušenia dominantného postavenia v zmysle článku 102 a) ZFEU a teda neprimeranými obchodnými podmienkami môže neprimerane dlhá doba zmluvného vzťahu v prípade, ak v praxi nie je možné s využitím primeraného úsilia vymazať profil užívateľa a teda s konečnou účinnosťou ukončiť zmluvný vzťah.

 

d) Existuje kauzálna súvislosť medzi porušením zmluvných ustanovení týkajúcich sa využívania osobných údajov užívateľov Facebooku a zneužitím „možného“ dominantného postavenia na relevantnom trhu ?

 

FCO sa zrejme bude snažiť preukázať, že akumulovaním údajov od neinformovaných užívateľov porušuje právo hospodárskej súťaže tým, že rozširuje informačnú priepasť medzi ním a ostatnými súťažiteľmi, nakoľko zneužitie dominantného postavenia zahŕňa nielen porušenie zákona (v tomto prípade predpisov na ochranu osobných údajov), ale ide o porušenie spôsobom, ktoré poškodzuje hospodársku súťaž. 

 

Uvedený postup by mohol mať „požehnanie“ EU komisie vo svetle nedávneho januárového stanoviska európskej komisárky pre oblasť súťažného práva Margrethe Vestager, podľa ktorej síce súťažné právo nie je odpoveďou pre riešenie otázok ochrany osobných údajov, ale uvedené môže predstavovať „genuine competition issues rooted in big data.” "Ak čo len pár spoločností kontroluje osobné údaje s cieľom redukovať náklady, uvedené im dáva moc vytláčať svojich konkurentov z trhu. Čím je hospodárska súťaž užšia, tým narastá riziko, že spoločnosti používajúce big data stratia motiváciu slúžiť lepšie svojim zákazníkom."

 

TERITORIÁLNY ASPEKT APLIKÁCIE PRÁVA NA OCHRANU OSOBNÝCH ÚDAJOV – IMPLICITNÉ ZAVEDENIE ONE-SHOP-STOP V ČASOVOM PREDSTIHU ÚČINNOSTI NOVÉHO NARIADENIA EU O OCHRANE OSOBNÝCH ÚDAJOV ?

 

V súvislosti s preukázaním kauzálnej súvislosti medzi zneužitím dominantného postavenia Facebooku a porušením nemeckých právnych predpisov na ochranu osobných údajov sa tiež naskytá otázka podľa akého práva sa bude postupovať vo svetle nedávneho rozhodnutia hamburského administratívneho súdu, v ktorom prelomil rozhodnutie nemeckej DLA používať pseudonymy na Facebooku a judikoval v prospech aplikácie Írskeho práva a nie nemeckého práva. Napriek tomu, že Facebook má svoje priestory aj v Nemecku, súd oprel svoje rozhodnutie aj o skutočnosť, že prevádzkovateľ (Facebook) má v EU užšie spojenie práve so svojím ústredím v Írsku.

 

V predmetnom prípade hamburský súd odmietol aplikovať širokú interpretáciu teritoriálneho dosahu relevantného „sídla/zriadenia“ v zmysle článku 4(1)(a) Smernice 95/46/EC o ochrane osobných údajov („Smernica“) a teda odklonil sa od rozhodnutia vo veci Google Spain C-131-12 potvrdeného v prípade Weltimmo C-230/14. Je však vhodné podotknúť, že v prípade Weltimmo sa ESD nezaoberal otázkou, či v predmetnom prípade je aplikovateľné aj slovenské právo ochrany osobných údajov, a ak áno, aký by bol postup v prípade konfliktu s maďarským právom.

 

Rozhodnutie hamburského súdu je v konflikte aj so širokou interpretáciou čl. 4(1) Smernice v zmysle Article 29 Working Party Update of Opinion 8/2010, podľa ktorého musia spoločnosti (prevádzkovatelia) zbierajúce a spracúvajúce osobné údaje byť v súlade s právom každého členského štátu EU, v ktorom majú “establishment”, teda nielen v súlade s právom členského štáte, v ktorom sídli ich hlavné vedenie. V stanovisku sa píše: "Smernica nevytvára „one-stop-shop“ keďže tým pádom by sa na spracovanie všetkých osobných údajov vzťahovalo právo členského štátu v ktorom je centrála spoločnosti v EÚ. Nie je vôbec neobvyklé, že centrála spoločnosti je v jednom členskom štáte EÚ a jej aktivity v ostatných členských štátoch musia byť súlade s právom každého z týchto štátov.“

 

Treba však uviesť, že Nové nariadenie EU o ochrane osobných údajov, ktoré nahradí Smernicu, pričom jeho finálne znenie nie je ešte schválené EU parlamentom (účinnosť sa predpokladá na jar 2018) závádza tzv. One-stop-shop.

V zmysle one-shop-stop bude za súlad s EU právom zodpovedná vedúca autorita – úrad na ochranu osobných údajov toho členského štátu, v ktorom má spoločnosť (prevádzkovateľ alebo spracovateľ) svoje hlavné sídlo, aj keď pôsobí vo viacerých členských štátoch. Avšak tento úrad bude mať povinnosť spolupracovať s národnými úradmi na ochranu osobných údajov, pričom v prípade konfliktu zákonov na ochranu osobných údajov (rozsahu ochrany) bude mať rozhodujúce slovo Európska rada na ochranu osobných údajov (European Data Protection Board) na základe 2/3 väčšiny hlasov.

 

Nakoľko však one-shop-stop vo svetle platného práva ešte neexistuje, napriek tomu, že vývoj k nemu smeruje, bude v súvislosti s vyšetrovaním Facebooku nemeckým kartelovým úradom  zaujímavé sledovať ako sa FCO v tomto prípade popasuje s teritoriálnou aplikáciou práva ochrany osobných údajov. 

 

(Príspevok pripravila dobrovoľníčka Michala Mihalyová)

Európsky súdny dvor pre ľudské práva (ďalej len ako „Súd“) sa v poslednom období zoberal niekoľkými prípadmi týkajúcich sa monitorovania komunikácie v Európe. Jedným z takýchto prípadov bol prípad sledovania súkromnej korešpondencie zamestnanca zamestnávateľom (presnejšie sa týkal vzájomného pomeriavania práva zasielať súkromnú korešpondenciu v pracovnom čase vs. práva zamestnávateľa kontrolovať výkon činnosti svojho zamestnanca) či spor ruského vydavateľa Romana Zakharova, ktorý sa sťažoval na nezákonné možnosti umožňujúce ruským tajným službám možné odpočúvanie širokej verejnosti v Rusku. Oba tieto súdne rozhodnutia boli podrobnejšie rozobrané v inom čísle EISi Newslettru, kde sa čitatelia s nimi môžu bližšie oboznámiť [pozri odkaz - http://www.eisionline.org/index.php/sk/newsletter/archiv/132-newsletter-1-2016]

 

Nasledujúci spor ktorý bol rozhodovaný Súdom na začiatku roka 2016, sa týka sťažnosti maďarských občanov SZABÓ a VISSY v. HUNGARY. Presnejšie povedané sťažovateľov, ktorí boli v čase podania sťažnosti členovia organizácie Eötvös Károly Közpolitikai Intézet – mimovládnej organizácie kritizujúcej najmä vládu. Či už táto skutočnosť mohla byť „inšpiráciou“ pre možné sledovanie z rozhodnutia Súdu zrejmé nie. Každopádne sťažovatelia okrem iných skutočností uvádzali aj to, že zamestnávateľ jedného zo sťažovateľov bol subjektom finančných kontrol zo strany vlády a to na hranici únosnosti.

 

Pre podrobnejšiu analýzu prípadu dovoľte uviesť niekoľko faktov z relevantnej maďarskej legislatívy a judikatúry: 

Zákon č. XXXIV z roku 1994 o polícii („Policajný zákon“)  upravuje činnosť tzv. antiteroristického orgánu, vrátane jeho možností vykonávať  utajené sledovanie a odpočúvanie. V tejto súvislosti je možné spomenúť, že predmetom sťažnosti boli aj samotné podmienky vykonávania takého utajeného sledovania a odpočúvania. Jednou z namietaných otázok bola aj skutočnosť samotnej autorizácie utajeného sledovania; a to tak spôsobu autorizácie ako aj totožnosť subjektu, ktorý autorizáciu vykonával.

 

Sťažovatelia najskôr podali „národnú“ sťažnosť pre Ústavným súdom Maďarska. 

Tento vo svojom Rozhodnutí č. 32/2013 (ktorým 18. novembra 2013 zamietol väčšiu časť sťažnosti navrhovateľov na národnej úrovni) uvádza, že pri utajovanom sledovaní, ktoré nie je spojené s konkrétnym trestným činom, môže byť toto považované za legálne v prípade „autorizácie“  - i keď v našom prípade je to autorizácia ministerstvom spravodlivosti, teda autorizácia výkonnou nie súdnou mocou (pozn. autorky). Ústavný súd Maďarska pri rozhodovaní vzal do úvahy aj relevantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora keď uvádza, že v demokratickej spoločnosti môžu byť práva garantované Článkom 8 (ods. 1) Európskeho dohovoru o ľudských právach obmedzené výhradne len v prípade uvedenom v ods. 2 zmieneného článku:

1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 

2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonmi a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. 

 

Ako Ústavný súd Maďarska ďalej v rozhodnutí uvádza „Zákonnosť“ (v nadväznosti na  judikatúru Súdu) nevyžaduje, aby boli obmedzenia (týkajúce sa utajovaného sledovania) definované priamo v zákone; avšak za každých okolností musia dodržiavať princípy právneho štátu – the rule of law.

 

A tak aj v prípade, ak spravodajské služby majú možnosť zhromažďovať informácie bez zadefinovania účinných opravných prostriedkov, je nevyhnutné, aby proces autorizovania takého zhromažďovania informácií obsahoval dostatočné garancie ochrany práv jednotlivca. Okrem iného, zhromažďovanie informácií spravodajskými službami musí byť podriadené trojstupňovej kontrole: (i) kedy je zásah požadovaný, (ii) kedy bude zásah vykonaný a (iii) kedy bude zásah ukončený. Napokon, kontrola vyššie zmieneného zásahu musí byť vykonaná „orgánmi“ nezávislými od výkonnej moci. Len stála, pokračujúca a povinná kontrola môže skutočne garantovať, že v uvedenom prípade nie je požiadavka primeranosti nebolo porušené.

 

Aj napriek týmto skutočnostiam však Ústavný súd Maďarska vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že právna úprava v Maďarsku umožňuje externú kontrolu akéhokoľvek sledovania a rovnako že legislatíva obsahuje generálne ustanovenia umožňujúce ex offo výmaz dát „nepotrebných“ pre dosiahnutie cieľa spravodajských služieb. Aj na základe týchto tvrdení Ústavný súd Maďarska zamietol podanie sťažovateľov.

 

V demokratickej spoločnosti majú spravodajské služby zabezpečovať ochranu základných ľudských práv, demokracie a občianskych práv – avšak len v mantineloch zákonnosti a  v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré majú obsahovať dostatočné možnosti limitácie a nápravy v prípade nelegálneho postupu pri utajenom sledovaní. Pravidlo proporcionality sa musí identicky uplatniť aj pri zhromažďovaní dát obyvateľov (najmä v prípade, ak je pochybnosť, že tieto dáta sú nevyhnutné pri boji proti terorizmu) a ich zneužitie pre politickú a ekonomickú špionáž musí byť absolútne vylúčené.

 

Sťažovatelia sa vo svojej žalobe sťažovali, v súlade s ustanovením Článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, že mohli byť (potencionálne) sledovaný spravodajskými službami v rozsahu ustanovenia § 7/E (3) Zákona o polícii. Sťažovatelia uvádzajú, že takto formulovaný právny predpis je náchylný na zneužitie, najmä pre nedostatok súdnej kontroly.

 

Na rozdiel od sporu Roman Zakharov v. Russia, v tomto prípade žalovaná strana, vláda Maďarskej republiky, nenamietala, že sťažovateľ nemôže byť považovaný za „obeť“ (údajného) porušovania Článku 8 Dohovoru a že k porušeniu jeho práv (tak ako v žalobe uvádza) nedošlo. Avšak žalovaná strana rozporovala, žeby sťažovatelia, ako členovi mimovládnej „monitorovacej“ organizácie boli v tejto súvislosti viac „postihnutí“ možnosťou stať sa subjektom monitorovania spravodajskými službami. Voči týmto argumentom žalobcovia vo svojom vyjadrení uviedli, že nedostatok zmysluplnej externej kontroly nad využívaním utajovaného sledovania spôsobila, že súkromie jednotlivcov je vystavené nebezpečenstvu z dôvodu, že nič nemusí zastaviť politické sily z užívania tejto výhody svojvoľne. Rovnako namietali, že ich aktivita v mimovládnej organizácii mohla byť cieľom utajeného sledovania aj z dôvodu kritizovania (maďarskej) vlády berúc do úvahy najmä niektoré aktuálne kroky vlády smerujúce voči občianskym organizáciám.

 

Tak ako aj v rozhodnutí Roman Zakharov v. Russia, aj tu vzal Súd do úvahy rozsah právnej úpravy umožňujúci utajené sledovanie vo vzťahu ku sťažovateľovi, ktoré môže zasiahnuť špecifickú skupinu osôb, ako aj prípad, kedy sa právna úprava priamo dotkne bližšie neohraničenej skupiny obyvateľov využívajúcich telekomunikačné služby vytvorením systému, kde ktokoľvek môže mať svoje telekomunikačné zariadenie odpočúvané. Súd rovnako vzal do úvahy, že sťažovatelia namietali zvýšené riziko sledovania svojich domovov, komunikácie a súkromia na základe samotnej existencie legislatívy umožňujúcej odpočúvanie a utajené sledovanie a to aj z dôvodu príslušnosti k mimovládnej organizácii kritizujúcej vládu v Maďarsku.

 

Súd sa dospel k záveru, že spojenie s organizáciou občianskej spoločnosti nespadá do okruhu vymedzené Policajným zákonom v ustanovení 7/E (1) ods. a) a e) umožňujúcich sledovanie v prípade hrozby teroristických útokov a v prípadoch záchranných operácií v prospech obyvateľov Maďarska. Z týchto ustanovení však okrem iného vyplýva že ktorýkoľvek človek v Maďarsku môže byť subjektom sledovania v prípadoch stanovených vyššie.

 

Podstatnou skutočnosťou je tiež fakt, že sťažovatelia boli členovia mimovládnej organizácie, ktorej aktivity je možné pripodobniť k postaveniu novinárov (pozri aj rozhodnutie Táraság a Szabadságjogokért v. Hungary, č. 37374/05, § 36, 14. apríl 2009). Súd vzal do úvahy aj tvrdenie sťažovateľov, že akákoľvek ujma spôsobená utajeným sledovaním môže mať (značný) vplyv na činnosť takejto organizácie. Súd tiež dospel k záveru, že v každom prípade, či by už sťažovatelia patrili k nejakej organizácii alebo nie, zmienený právny predpis priamo ovplyvňuje všetkých používateľov telekomunikačných systémov.

 

Zaujímavá je aj argumentácia vlády Maďarska vysvetľujúca „výhodnosť“ autorizácie utajeného sledovania samotnou vládou (resp. jej členom) a nie nezávislým súdom. Vláda sa opiera o závery uvedené v dokumente „Venice Commission´s Report on the Democratic Oversight of the Security Services (CDL-AD(2007)016, prijaté benátskou komisiou na  71 plenárnom zasadnutí, Benátky, 1-2 jún 2007“.

 

V nadväznosti na niektoré závery uvedené v tomto Reporte dospela vláda k záveru, že príslušné národné súdy nie sú schopné relevantne posúdiť nevyhnutnosť utajeného sledovania pre zabezpečenie národnej bezpečnosti z dôvodu povahy dát, ktoré majú byť skúmané. Vláda vo svojom vyhlásení uvádza, že autorizovanie utajeného sledovania  je predmetom politickej zodpovednosti v nadväznosti na zabezpečenie bezpečnosti krajiny a takéto rozhodnutie má spadať do právomoci ministra spravodlivosti, ktorý je v tejto záležitosti osobou viac kvalifikovanou ako sudca. Ďalším argumentom vlády bola existencia kontrolného mechanizmu vo forme kontroly rozhodovania ministra spravodlivosti pri autorizovaní utajeného sledovania parlamentným výborom pre bezpečnosť a ombudsmanom pre ochranu dát.

 

Sťažovatelia zdôraznili, že sa nestotožňujú z argumentáciou vlády vo vzťahu k záverom prezentovaným v Reporte. Naopak uviedli, že práve príslušné súdy boli v praxi často konfrontované s ťažkosťami v snahe vysporiadať sa so širokými možnosťami poskytnutými vláde v tejto oblasti;  ako uviedla Benátska Komisia, nie je možné dospieť k záveru, že súdna kontrola je menej adekvátna vo vzťahu k utajovanému sledovaniu na zabezpečenie národnej bezpečnosti. Skutočný záver Reportu bol, že len komplexné zabezpečenie záruk umožňujúcich participáciu sudcov na kontrole spravodajských služieb môže priniesť adekvátnu ochranu jednotlivcov. Sťažovatelia tiež uviedli, že podmienky pre využívanie špeciálnych metód a postupov spravodajských služieb pri zhromažďovaní informácií nie sú v právnych predpisoch dostatočne detailne špecifikované, čo môže viesť k svojvoľnej rozhodovacej praxi pri neexistencii dostatočnej súdnej kontroly. Sťažovatelia sa rovnako odvolali na judikatúru Súdu argumentujúc, že obmedzenia týkajúce sa práva na súkromie môžu byť vo vzťahu k utajenému sledovaniu budú v súlade s Dohovorom len v prípade, ak takého takéto obmedzenia boli špecifikované v relevantných právnych predpisoch.

 

Ďalej argumentovali, že vládou zmienený kontrolný mechanizmus (ombudsman pre ochranu dát a parlamentný výbor pre bezpečnosť) nemôžu byť považovaný za náhradu súdnej kontroly pri autorizačnom procese, pretože títo (pri svojom rozhodovaní) konštituujú viac dohľad ako nápravný mechanizmus, ktorý naviac nemá vplyv na konkrétny prípad, a má len všeobecné dôsledky. Sťažovatelia ešte doplnili, že žiadny z vyššie uvedených orgánov sa nikdy nezaoberal sťažnosťou týkajúcou sa utajeného sledovania a takáto kontrola preto neplní svoju funkciu.

 

Rovnako zaujímavé bolo aj vyjadrenie tretej strany – Center for Democracy and Technologie (CDT). Táto upriamila pozornosť  súdu na sofistikované a vyspelé technické možnosti sledovania, ktorými môže štát disponovať a rovnako aj na možnosť vytvoriť komplexný profil jednotlivca a jeho aktivity zo zozbieraných údajov.

 

Spomínajú napríklad množstvo dát, ktoré sa dajú získať zo zabaveného počítača či iného elektronického zariadenia. Ďalšími možnosťami (vďaka technologickému vývoju) na získanie komunikácie a metadát, (ako sú kontakty a lokalizačné údaje) je vzdialený prístup – „napichnutím“ internetu  alebo telekomunikačnej siete. V nadväznosti na masové sledovanie a sofistikované metódy analýzy dát je možné dodať, že štát je schopný prevádzkovať cielené sledovanie vybraného indivídua diaľkovým inštalovaním malvéru na jeho zariadenie, ktorý umožní tajným službám zaznamenávať údery, zvuky, obrázky či videá bez vedomia jeho vlastníka. Podľa CDT, vo svetle týchto sledovacích možností, Článok 8 (Dohovoru) vyžaduje súdny dohľad nad akýmkoľvek utajeným programom sledovania na zabezpečenie národnej bezpečnosti. V prípade výnimočných prípadov, kde bol súdny dohľad neuskutočniteľným, CDT navrhuje Súdu prijať jednoznačné kritériá na zistenie, či mimosúdny dohľad bol dostatočný na zabránenie zneužitiu práv zaručených Článkom 8. Avšak CDT v tejto súvislosti pripomína, že Článok 8  rovnako požadovať súdny dohľad ako krajný prostriedok.

 

Stanovisko Privacy International v nadväznosti na relevantnú judikatúru uvádza, že sledovacie postupy, vrátane prístupu k dátam zozbieranými poskytovateľmi komunikačných služieb, musia byť predmetom súdnej kontroly alebo byť závislé na základe vydania súdneho príkazu.

 

Zo samotnej existencie tejto legislatívy (Policajného zákona) vyplýva pre všetkých, ktorí môžu byť touto legislatívou dotknutí, riziko sledovania; toto riziko útočí na slobodu komunikácie medzi používateľmi poštových a telekomunikačných služieb a preto vytvára „narušenie verejnou autoritou“ pri výkone sťažovateľových práv na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

 

Súd v rozhodnutí konštatuje rozpor  ustanovení právnych predpisov (ods. 7/E (3) Policajného zákona) s Článok 8 a aj z tohto dôvodu sa zaoberá skúmaním zmieneného právneho predpisu a zákonnosťou sledovania občanov Maďarska v súlade s platnou legislatívou. Obdobne ako v rozhodnutí Roman Zakharov (§229) uvádza Súd ako nevyhnutnú podmienku „predvídateľnosť“ právneho predpisu vyžadovanou priamo Článkom 8 §2  Dohovoru. Samotný právny predpis nemusí nevyhnutne stanoviť presný výpočet situácií umožňujúcich utajené sledovanie, avšak v kontexte možného porušenia základných ľudských práv by bolo v rozpore so zásadami právneho štátu, ak by výkonná moc mala (na základe svojho voľného uváženia) v oblasti národnej bezpečnosti neobmedzené kompetencie.

 

Aj na základe týchto skutočností Súd rozhodol, že práva sťažovateľov garantované Článkom 8 Dohovoru boli porušené. 

 

Celé znenie rozhodnutia: http://hudoc.echr.coe.int/eng#{"itemid":["001-160020"]}

 

(Príspevok pripravila dobrovoľníčka Silvia Lattová)

> Opensource víkend Bratislava, 09. - 10.04.2016

Organizuje: Spoločnosť pre Otvorené Informačné Technológie

 

Cez víkend 9. a 10. apríla 2016 sa v Bratislave na Fakulte matematiky fyziky a informatiky UK uskutoční tretí ročník prednáškového podujatia OpenSource víkend, ktoré bude venované otvorenému softvéru, otvorenému hardvéru, otvoreným dátam a otvoreným štandardom. Prišlo 26 návrhov na prednášky a workshopy, v ankete môžete zahlasovať za svoje obľúbené témy. Viac na http://www.soit.sk/sk/aktualne/oit-doma/2016-01-18/253-opensource-vikend-bratislava-9-10-april-2016

 

> Olomoucké právnické dny 2016, 19. - 20.05.2016

Organizuje: Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci

 

Každoročne organizovaná konferencia obsahuje aj sekciu venovanú duševnému vlastníctvu. Podrobnosti a informácie možno nájsť na http://www.opdny.upol.cz/

 

> Česko-slovenské symposium Ochranné známky a průmyslové vzory,  04.05.2016

Organizuje: Ústav práva a technologií Právnické fakulty MU ve spolupráci s Ústavem státu a práva Akademie věd ČR a Ústavom práva duševného vlastníctva a informačních technológií Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

 

Prvý ročník sympózia venovaného problematike ochranných známok. Dátum a miesto konania: 04.05.2016, Akademie věd ČR, Národní 3, Praha 1, sál 206. Účasť je ZDARMA. Registrácia a detaily na: http://uptprfmu.weebly.com/uploads/3/7/8/6/37865075/%C4%8Cesko-slovensk%C3%A9_sympozium_oz_a_pvz_final-1.pdf

 

> Semináre 2016 organizované ALAI.cz

Na jar sa uskutoční niekoľko zaujímavých seminárov organizovaných ALAI Česká Republika, všetky v klube JazzDock. Pre členov ALAI.cz sú semináre bezplatné, pre nečlenov poplatok 500 Kč.

 

Prehľad seminárov a dátumov konaní:

22. 4. 2016 Nový slovenský autorský zákon

13. 5. 2016 Svoboda panoramatu

 

Viac informácií na: http://www.alai.cz/?id=26