Newsletter EISi #4 – Október 2015

1. PRÍPAD SCHREMS: SÚDNY DVOR EÚ ROZHODOL O NEPLATNOSTI „SAFE HARBOUR“

Súdny dvor EÚ („SDEÚ“) vydal dňa 6.10.2015 dlho očakávané rozhodnutie vo veci C-362/14 Schrems v Data Protection Commissioner (írsky úrad na ochranu osobných údajov), v ktorom rozhodol o nezákonnosti Rozhodnutia Komisie 2000/520/ES, ktoré umožňovalo cezhraničný prenos osobných údajov z EÚ do USA tým spoločnostiam, ktoré pristúpili k princípom Safe Harbour („Rozhodnutie Safe Harbour“). Zároveň rozhodol, že národné úrady na ochranu osobných údajov („úrad“) majú v zmysle Smernice 95/46/ES („Smernica“) právo preskúmať, či prenos osobných údajov do tretej krajiny zaručuje adekvátnu úroveň ochrany a to aj v prípade, že o adekvátnosti ochrany osobných údajov v danej krajine už Komisia rozhodla.

KONTEXT ROZHODNUTIA: Vo všeobecnosti platí, že prenos osobných údajov z EÚ do tretej krajiny (teda do krajiny mimo EÚ) je možné vykonávať iba za splnenia určitých predpísaných podmienok. Jednou z nich je aj rozhodnutie Komisie o tom, že určitá krajina poskytuje adekvátnu úroveň ochrany prenášaných osobných údajov – v takom prípade je možné do tejto krajiny vykonávať prenos osobných údajov bez nutnosti splnenia komplikovanejších podmienok prenosu, akými sú napríklad záväzné vnútropodnikové pravidlá alebo kontrakty založené na štandardných klauzulách schválených Komisiou pod. Vo všeobecnosti Komisia vydáva tieto rozhodnutia o adekvátnosti v prípade krajín, ktorých národná právna úprava ochrany osobných údajov je obsahovo blízka tej v EÚ. V prípade Rozhodnutia Safe Harbour však Komisia nerozhodla o adekvátnosti úrovne ochrany osobných údajov v USA ako v štáte, ale zaviedla osobitný režim Safe Harbour, alebo bezpečný prístav. Podľa tohto rozhodnutia mohli byť osobné údaje prenášané do USA bez nutnosti splnenia komplikovanejších podmienok prenosu tým spoločnostiam v USA, ktoré verejne pristúpia k princípom Safe Harbour určených v danom rozhodnutí Komisie, budú ich dodržiavať a sami seba certifikujú pred americkým Department of Commerce. V praxi však začali vznikať pochybnosti o tom, či tieto spoločnosti princípy Safe Harbour skutočne dodržujú, či sú v praxi vynucovné a či ako celok skutočne zaručujú úroveň ochrany adekvátnu tej v EÚ. Ešte pred rozhodnutím vo veci Schrems začal nemecký regulátor vyžadovať dodatočné podmienky pre prenosy prostredníctvom Safe Harbour a Európska komisia už vyjednávala nové podmienky prenosov a hrozila USA pozastavením Safe Harbour schémy ak USA neimplementuje odporúčania, ktoré prijala Komisia. 

FAKTY O PRÍPADE SCHREMS: Max Schrems, rakúsky občan, podal v roku 2013 írskemu Data Protection Commissioner („DPC“) sťažnosť, že pobočka Facebooku v Írsku, s ktorou uzatvára pri registrácii zmluvu každý používateľ Facebooku sídliaci v EÚ, vykonáva na základe Safe Harbour prenos jeho osobných údajov do USA a to napriek tomu, že v USA nie je zabezpečená adekvátna úroveň ochrany osobných údajov. V sťažnosti požadoval, aby DPC zakázal írskej pobočke Facebooku vykonávať tieto transfery osobných údajov do USA, a to najmä s ohľadom na odhalenia Edwarda Snowdena týkajúcich sa sledovacích aktivít informačných služieb v USA (najmä NSA) a teda možnosti prístupu štátu k týmto osobným údajom európskych občanov. DPC však jeho sťažnosť odmietol s poukazom na to, že Rozhodnutie Safe Harbour, ktoré vydala Komisia, potvrdzuje, že v USA je adekvátna úroveň ochrany. Schrems napadol toto rozhodnutie DPC na írskom súde, ktorý následne postúpil Európskemu súdnemu dvoru v rámci prejudiciálneho konania na posúdenie otázku, či a do akej miery je úrad na ochranu osobných údajov na národnej úrovni pri posudzovaní takýchto sťažností viazaný rozhodnutím Komisie o adekvátnosti ochrany v treťom štáte a či môže prípadne vykonať vlastné vyšetrovanie vo veci. Prejudiciálna otázka teda smerovala k bližšiemu určeniu kompetencií národných úradov na ochranu osobných údajov v oblasti cezhraničným prenosov vo vzťahu ku Komisii a jej rozhodnutiam, rozhodnutie súdu sa však napokon týkalo aj platnosti rozhodnutia Komisie o adekvátnosti Safe Harbour ako takého.

ROZSAH PRÁVOMOCI NÁRODNÝCH ÚRADOV: Čo sa týka prvej časti rozhodnutia SDEÚ, súd konštatoval, že národné úrady na ochranu osobných údajov sú rovnako ako členské štáty a ich ďalšie orgány viazané rozhodnutiami Komisie a musia prijať opatrenia pre ich splnenie. Nakoľko v tomto prípade sa Rozhodnutie Safe Harbour týkalo adekvátnosti ochrany osobných údajov, národný úrad na ochranu osobných údajov a teda ani DPC nemohol prijať opatrenia, ktoré by boli s uvedeným rozhodnutím Komisie v rozpore (napr. rozhodnúť že Safe Harbour v skutočnosti neposkytuje adekvátnu úroveň ochrany) pokým toto Rozhodnutie nie je zákonným spôsobom zrušené, resp. vyhlásené za neplatné SDEÚ. Na druhej strane však ani rozhodnutie Komisie nemôže zasiahnuť do práv národných úradov, ktoré im explicitne priznáva Charta základných práv EÚ („Charta“) a Smernica, a na základe ktorých môžu dohliadať nad prenosom osobných údajov do tretích krajín a príjímať a preskúmavať podloženosť sťažností dotknutých osôb týkajúcich sa porušenia ich práva na súkromie alebo ochranu osobných údajov. Národné úrady preto musia mať pri posudzovaní prijatých sťažností (a teda v individuálnych prípadoch) právo preskúmať, či dotknutou osobou namietaný transfer jej osobných údajov do tretej krajiny spĺňa alebo nespĺňa podmienky Smernice. V opačnom prípade by dotknutej osobe bolo odoprené právo dožadovať sa ochrany jej základného práva na ochranu osobných údajov v zmysle Charty a Smernice prostredníctvom národých úradov.  Členské štáty preto musia zabezpečiť, aby v prípade, že úrad posúdi takúto sťažnosť dotknutej osoby ako opodstatnenú, existovala v rámci ich národného práva možnosť úradu predložiť námietky voči rozhodnutiu Komisie o adekvátnosti národnému súdu. Národný súd by následne mal možnosť predložiť túto otázku na posúdenie SDEÚ (napr. v rámci prejudiciálneho konania), nakoľko iba SDEÚ má  možnosť rozhodnúť o neplatnosti rozhodnutia Komisie v prípade jeho nesúladu s právom EÚ. 

NEPLATNOSŤ ROZHODNUTIA SAFE HARBOUR: V druhej často svojho rozsudku sa SDEÚ zaoberá platnosťou samotného Rozhodnutia Safe Harbour, a teda otázkou, či Safe Harbour skutočne zabezpečuje adekvátnu úroveň ochrany tak, ako ju predpisuje Smernica. Tá podľa SDEÚ nemusí byť identická úrovni ochrany osobných údajov v EÚ, musí však byť rovnaká vo svojej podstate. Prvým problémom Rozhodnutia Safe Harbour je podľa SDEÚ skutočnosť, že princípy Safe Harbour zaväzujú iba organizácie, ktoré sa dobrovoľne rozhodnú certifikovať a nie sú preto záväzné aj pre verejnoprávne subjekty v USA a teda ani pre štát a jeho agentúry. Podľa SDEÚ je však najviac problematická skutočnosť, že aplikovateľnosť princípov Safe Harbour je v Rozhodnutí obmedzená požiadavkami národnej bezpečnosti, verejného záujmu resp. trestného konania – to znamená, že v prípade, ak sú princípy Safe Harbour v konflikte s národným právom USA v týchto oblastiach, organizácie, ktoré prijímajú osobné údaje z EÚ sa musia podriadiť národnému právu USA. Takto všeobecne formulovaná výnimka z princípov Safe Harbour je podľa súdu v konflikte so základnými právami garantovanými v rámci EÚ, a to s právom na súkromie a ochranu osobných údajov dotknutých osôb, ktorých osobné údaje sú prenášané do USA. Rozhodnutie Safe Harbour totiž nikde nešpecifikuje obmedzenia alebo podmienky pre zásahy štátu do základných práv dotknutých osôb a ani nástroje procesnoprávnej ochrany proti takýmto zásahom. Samotná domáca legislatíva taktiež nie je garanciou ochrany základných práv dotknutých osôb z EÚ- v USA má napr. štát en bloc prístup k obsahu elektronických komunikácií, čo je v rozpore s právom na súkromie garantovnaým EÚ, pričom dotknuté osoby nemajú v rámci práva USA k dispozícii právne nástroje proti nezákonnému prístupu štátu k ich údajom, čo je zasa v rozpore s právom na súdnu ochranu. Ochrana základných práv poskytnutá dotknutým osobám v USA v zmysle národného práva alebo medzinárodných záväzkov nie je teda obsahovo zhodná a preto adekvátna ochrane poskytnutej v EÚ. Rozhodnutie Safe Harbour bolo na základe týchto dôvodov SDEÚ vyhlásené za neplatné, a to bez ohľadu na obsah samotných princípov Safe Harbour. 

ZÁVER: Čo teda vyplýva z uvedeného rozhodnutia? Národné úrady na ochranu osobných údajov budú môcť v prípadoch individuálnych sťažností dotknutých osôb preskúmať prenosy ich osobných údajov do tretích krajín a využiť svoje právomoci na ochranu práv dotknutých osôb aj v prípade, že existuje rozhodnutie Komisie, že úroveň ochrany v danej krajine je adekvátna. Úrady však nemajú právo vydať rozhodnutie, ktoré by bolo v rozpore s rozhodnutím Komisie a teda by všeobecne zakazovalo prenos údajov do tejto tretej krajiny považovanej za adekvátnu v zmysle rozhodnutia Komisie. Komisia bude musieť v prípade vydávania ďalších rozhodnutí o adekvátnosti vždy posudzovať, či národné právo tretej krajiny a jej medzinárodné záväzky skutočne zaručujú ochranu základných práv osôb, ktorých údaje sú do tejto krajiny prenášané, a to na úrovni obsahovo zhodnej ochrane, aká je poskytovaná v rámci EÚ. Čo sa týka určenia neplatnosti Rozhodnutia Safe Harbour SDEÚ, vyplýva z neho, že prenosy osobných údajov do USA, ktoré sú vykonávané na základe Safe Harbour schémy, sú na základe rozhodnutia Schrems nezákonné. Potvrdzuje to aj stanovisko Article 29 Working Party ako orgánu združujúceho predsedov národných úradov na ochranu osobných údajov EÚ. Neznamená to však nezákonnosť všetkých prenosov do USA – organizácie vykonávajúce prenosy môžu stále využiť napríklad záväzné vnútropodnikové pravidlá alebo kontrakty so štandardnými klauzulami. Article 29 Working Party navyše avizovala, že v prípade, ak do konca januára 2016 nedôjde k dohode so štátnymi predstaviteľmi USA, ktorá by riešila prenosy osobných údajov do USA, národné úrady na ochranu osobných údajov začnú prijímať primerané opatrenia a prípadne aj koordinované akcie proti týmto nezákonným prenosom. Znamená to, že európski regulátory sa rozhodli vyčkať na výsledky rokovania EÚ s USA o nových pravidlách a do januára 2016 by teda závery rozsudku Schrems nemali vynucovať. (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Petra Zabuďková)

 Ďalšie odkazy:

2. PRÁVOMOC EÚ PRI UZATVÁRANÍ MEDZINÁRODNÝCH DOHÔD V OBLASTI DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA – LISABONSKÁ DOHODA

V Úradnom vestníku EÚ bola dňa 21.9.2015 uverejnená žaloba Komisie, voči Rade EÚ, ktorou Komisia žiada zrušiť rozhodnutie Rady zo 7. mája 2015 povoľujúce začatie rokovaní o revidovanej Lisabonskej dohode o ochrane označení pôvodu a ich medzinárodného zápisu v súvislosti so záležitosťami, ktoré patria do právomoci Európskej únie. Z uvedeného možno predpokladať, že ide o kompetenčný konflikt medzi členskými štátmi reprezentovanými Radou EÚ a Komisiou. Nie je úplne jasné, či medzinárodné zmluvy v oblasti duševného vlastníctva patria do výlučnej právomoci EÚ, alebo ide o zmiešanú právomoc, na ktorej by sa mali podieľať aj členské štáty. EÚ má výlučnú právomoc v oblasti spoločnej obchodnej politiky (článok  3 ods. 1 ZFEÚ), ktorá zahŕňa aj obchodné aspekty duševného vlastníctva (článok 207 ods. 1). Súdny dvor v rozsudku Daiichi (C-414/11) uviedol, že spomedzi noriem prijatých Úniou v oblasti duševného vlastníctva môžu pod pojem „obchodné aspekty duševného vlastníctva“ uvedený v článku 207 ods. 1 ZFEÚ, a teda do oblasti spoločnej obchodnej politiky, patriť iba tie normy, ktoré majú súvislosť s medzinárodným obchodom, z čoho vyplýva, že spoločná obchodná politika sa týka obchodovania s tretími štátmi, a nie obchodovania na vnútornom trhu.  EÚ má tiež výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie, alebo ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti. (článok 3 ods. 2 ZFEÚ).  Nejde o prvý prípad kompetenčného sporu medzi Radou EÚ a Komisiou. Súdny dvor v podobnom prípade, (C-114/12 – spor týkajúci sa Rímskeho dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií) rozhodol v prospech Komisie. Išlo o prvý prípad v ktorom sa Súdny dvor vyjadril ku článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Súdny dvor uviedol, že Rímsky dohovor je  „predmetom harmonizovaného právneho rámca, ktorého cieľom je najmä zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a ktorý tým, že integroval určitý vývoj spojený s technologickými výzvami, novým digitálnym prostredím a rozvojom informačnej spoločnosti, zaviedol v prospech vysielacích organizácií v súvislosti s ich vysielaním systém vysokej a homogénnej ochrany.“ Na druhej strane, niektoré štáty, ktoré v konaní podporili Radu EÚ namietali, že sa v prípade Rímskeho dohovoru nemôže uplatňovať výlučná právomoc EÚ a teda, by sa malo postupovať podľa zmiešanej právomoci (článok 4 ZFEÚ). Bližšie okolnosti prípadu zatiaľ nie sú známe, o ďalšom vývoji budeme informovať v nasledujúcich číslach newslettra. (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Linda Lubyová)

3. SPOJENÉ ŠTÁTY: PROJEKT GOOGLE BOOKS JE PODĽA ODVOLACIEHO SÚDU „FAIR USE“

V októbri rozvírilo vody amerického autorského práva rozhodnutie vo veci Authors Guild v. Google, Inc. Spor ťahajúci sa od roku 2005, kedy Authors Guild – americká profesijná organizácia združujúca autorov – obvinila Google z masového porušovania autorského práva. Google so svojim projektom Google Books, ktorého cieľom je zdigitalizovať katalóg svetovo významných knižníc a zjednodušiť tak život mnohým používateľom, je tŕňom v oku niektorých držiteľov práv. No napriek neprajným reakciám sa podarilo Google vyhrať spor v prvej aj druhej inštancii a podľa súdov projekt spadá pod tzv. fair use. Doktrína „Fair use“ v Spojených štátoch predstavuje obmedzenie autorského práva. Umožňuje limitované použitie cudzieho diela bez potreby súhlasu autora a bez nutnosti platiť za použitie. Na rozdiel od kontinentálnych právnych systémov, ktoré obvykle poznajú katalóg uzatvorených výnimiek a obmedzení autorského práva, je systém „fair use“ flexibilnejší a umožňuje zahrnúť aj nepredpokladané použitia ako je práve masová digitalizácia kníh. Štandardným spôsobom ako určiť, či je použitie zahrnuté pod „fair use“ je prostredníctvom testu so štyrmi krokmi. Súd postupne hodnotil každé zo štyroch kritérií – transformatívne použitie, druh diela, použité množstvo a efekt na trh alebo hodnotu pôvodného diela. Predmetom sporu boli dve hlavné funkcie – umožnenie vyhľadávania v celom texte skenovanej publikácie (full-text search) a zobrazovanie výňatkov z publikácii (snippets) – a tieto súd podrobil testu „fair use“. Odvolací súd uznal, že použitie Google je transformatívne, t.j. je odlišné od použitia pôvodných diel, na koľko cieľom projektu je zdigitalizovať knihy a umožniť tak získanie informácií o dielach, ktoré inak nie sú dostupné.  Pri skúmaní množstva použitého materiálu súd zhodnotil, že aby mohol byť naplnený účel – full-textové vyhľadávanie – je nutné, aby boli publikácie zdigitalizované v celom rozsahu a preto je skenovanie celých kníh odôvodnené. S ohľadom na následné zobrazovanie textov používateľom sa súd uspokojil s tým, že systém Google zobrazuje len minimálne množstvo výňatkov a že aj pri maximálnej snahe by nebolo možné získať z jednej knihy viac ako 16% z celkového textu. K účinku na trh s pôvodnými dielami súd poznamenal, že zobrazovanie výňatkov nemôže plne nahradiť pôvodné dielo a oslabiť tak dopyt po pôvodnom diele (aj keď súd spočiatku priznal, že môže dôjsť k strate v niektorých prípadoch, napr. ak výskumník získa informáciu ktorú hľadal už vďaka funkcii snippets, v zápätí ale konštatoval, že v týchto prípadoch ide o použitie elementov diela, ktoré nie sú chránené autorským právom – t.j. fakty či informácie samotné – a preto nemožno takúto stratu považovať za smerodajnú).  Z komparatívneho hľadiska je zaujímave ako súd hodnotí zobrazovanie výňatkov z pohľadu možného zachytenia esencie autorovej tvorby:„Ak by aj výňatky odhalili časť autorovho tvorivého prejavu, z dôvodu stručnosti jedného výňatku a ťažkopádnej, nesúvislej a nekompletnej povahy zoskupenia výňatkov, ktoré sú zobrazené používateľovi, si myslíme, že používateľov záujem o chránené aspekty autorovho diela by bol uspokojený iba vo výnimočných prípadoch, […]“. Americký súd kategoricky odmietol, že by krátka časť textu bola schopná sprostredkovať autorovu tvorbu, kdežto Súdny dvor EÚ v čiastočne podobnom prípade Infopaq použil o mnoho opatrnejšiu rétoriku: „[…] nemožno vylúčiť, že určité samostatné vety, alebo tiež určité časti viet príslušného textu, sú spôsobilé sprístupniť čitateľovi originalitu publikácie, akou je novinový článok tým, že mu poskytnú prvok, ktorý je sám osebe vyjadrením duševnej tvorby autora tohto článku. Takéto vety alebo časti viet teda môžu byť predmetom ochrany […].“ Európsky súd tak dal najavo, že možnosť komunikácie originálneho prvku nie je zanedbateľná ani v prípade krátkych výňatkov.  Odlišné právne inštrumenty aj dôraz súdov na iné aspekty dávajú pocítiť, že napriek posledným desaťročiam konvergencie amerického „copyrightu“ a európskeho „droit d’auteur“ sú oba právne systémy vzdialené v odpovediach na otázky rozhodné pre digitálnu budúcnosť. Americký model „fair use“ je často kladne hodnotení pre svoju otvorenosť a flexibilitu. Európsky katalóg striktne zatvorených výnimiek sa ukazuje ako čím ďalej tým viac nevyhovujúci – jednak tomu nasvedčuje smerovanie akademických úvah (napr. Wittem Project – http://www.copyrightcode.eu/ – Kapitola 5) ale takisto početné rozhodnutia európskych súdov, ktoré musia takpovediac „obchádzať“ katalóg výnimiek rôznymi kreatívnymi spôsobmi ako sú implicitné licencie (nemecké rozhodnutia Vorschaubilder I a II) alebo preberaním princípov, ktoré nie úplne zapadajú do mozaiky autorského práva (napr. použitie princípu ius usus inocui španielskym súdom v prípade Google). Či bude tento problém dôsledne reflektovaný aj na politickej úrovni je otázne. Zostáva len trpezlivo čakať na nové usporiadanie autorského práva v EÚ, na ktorom momentálne pracuje Komisia EÚ.

Ďalšie odkazy:

4. INDIA CHCE ZMENIŤ PRAVIDLÁ PRI ŠIFROVANÝCH SPRÁVACH

Návrh zákona, ktorý bol v uplynulom období predložený v Indii, vyvolal búrlivé diskusie širokej verejnosti. Otázka povinnosti uchovávať súkromnú komunikáciu z dôvodu, že táto je šifrovaná, sa stretlo s odporom množstva ľudí. Do hry tak (opäť) vstupujú úvahy týkajúce sa vyváženosti práv pri snahe zabezpečiť a udržať bezpečnostný štandard na veľmi vysokej úrovni aj za cenu celoplošného nariadenia určitého správania, bez ohľadu na status konkrétneho subjektu. Diskusie v Indii ohľadom témy kryptovaných správ sa týkali najmä vyváženia záujmov pri možnosti štátu mať prístup (pričom v tomto prípade je zrejme možné konštatovať, že hovoríme o prístupe značne širokom) k súkromnej korešpondencii obyvateľstva v šifrovanej podobe. Otázkou, ktorá zďaleka nie je relevantná len v tomto konkrétnom prípade týkajúcom sa návrhu zákona predloženého indickou vládou, je nastavenie správneho, vyváženého a spravodlivého pomeru slobody týkajúcej sa súkromia a spôsobu, akým je možné nakladať s akoukoľvek komunikáciou (vrátane elektronickej) a možnosti štátu (najmä za účelom zaistenia bezpečnosti) kontrolovať komunikáciu širokého okruhu používateľov. V krátkosti, National Encryption Policy podľa návrhu zákona požadoval, aby používatelia „uložili všetky dáta v zašifrovanej komunikácii po dobu najmenej deväťdesiatich (90) dní“ – s prihliadnutím na technickú stránku veci takáto povinnosť by sa týkala napríklad WhatsApp správ, emailov, ale aj citlivých bankových údajov a e-commerce operácií.  Okrem toho, indická vláda v súlade s predloženým návrhom požadovala prístup ku všetkým takýmto zašifrovaným dátam bez ohľadu na subjekt, jeho správanie v súvislosti s dotknutou šifrovanou komunikáciu, či samotný obsah šifrovanej komunikácie. Pre lepšiu predstavu o spomínanom návrhu zákona, jedna zo sporných častí zákona znela:“All citizens (C), including personnel of Government / Business (G/B) performing non-official / personal functions, are required to store the plaintexts of the corresponding encrypted information for 90 days from the date of transaction and provide the verifiable Plain Text to Law and Enforcement Agencies as and when required as per the provision of the laws of the country.” Tento návrh vyvolal (z najväčšou pravdepodobnosťou oprávnenú) značnú vlnu kritiky aktivistov zastávajúcich sa slobody prejavu a používania internetu. Kvôli nedostatku primárnych zdrojov je zložité určiť jednoznačnú príčinu, prečo sa tento návrh zákona „nedožil“ svojej metamorfózy na platný a účinný právny predpis. Je možné len dedukovať, že zrejme aj  iniciatíva odporcov tohto návrhu prispela k rozhodnutiu indickej vlády stiahnuť návrh zmieneného zákona. Ako sa vyjadril Minister komunikácii a informácii Ravi Shankar Prasad: „Some of the expressions used in the draft are giving rise to uncalled for misgivings“. A tak zrejme najmä značné rozčarovanie odborníkov a širokej verejnosti z predloženého návrhu  „padli na úrodnú pôdu“ a (relatívna) sloboda pri rozhodovaní, čo chceme a môžeme robiť v digitálnom svete ešte stále platí aj v indickom podaní. Jedným dychom je však potrebné doplniť, že už samotná príprava návrhu zákona s obsahom, ktorý by bol čo i len podobný tomu indickému, by mala prinajmenšom jemne rozcinkať zvončeky zdravého rozumu v nadväznosti na ochranou základných ľudských práv.  V čase globálneho a expresného šírenia informácií je totiž akákoľvek geografická  vzdialenosť, či odlišná právna kultúra, viac než zanedbateľná. A nech by to znelo akokoľvek absurdné, stále existuje možnosť, že niekomu (a to vrátane niekoho s relevantnou kompetenciou) by sa takýto (návrh) zákon mohol zdať vhodnou možnosťou na dosiahnutie zamýšľaných cieľov. Tak či onak, na potvrdenie vyššie uvedeného záveru ani netreba chodiť príliš ďaleko; stačí si spomenúť na návrh zmeny zákona o Slovenskej informačnej službe, či „životnú cestu“ Smernice o Data Retention. A aj keď sa, striktne vzaté, pohybujeme formálne v odlišných oblastiach ako je samotná povinnosť uchovávať šifrované správy, otázka proporcionality a vyváženia práv sa týka všetkých uvedených oblastí v podstate rovnako. Pôvodný návrh zmeny zákona o Slovenskej informačnej službe sa, (okrem zmeny názvu samotnej Slovenskej informačnej spoločnosti), snažil presadiť povinnosť výrobcov poskytnúť kľúč k rozlúšteniu šifrovanej komunikácie zariadení, s ktorými chce výrobca, dovozca či distribútor na území SR obchodovať. K pracovnému návrhu zákona prišlo množstvo pripomienok, výhrady k návrhu sa týkali aj problematických ustanovení, ktorých výklad mohol smerovať k právu spravodajskej služby požadovať sprístupnenie autorizačných a identifikačných údajov napr. k internetbankingu. K nesúhlasu, aby SIS mohla sledovať ľudí bez kontroly súdu a mala právomoci definované novým návrhom zákona sa pripojil aj Generálny prokurátor Jaromír Čižnár (zdroj https://dennikn.sk/82413/ciznar-sis-kalinakovi-zvazte-stiahnutie-zakona-zasadne-porusuje-ludske-prava/?ref=in,). I keď po rokovaní so zástupcami verejnosti tajná služba ustúpila s niektorých pôvodne avizovaných návrhov (napr. že metadáta bude mať len so súhlasom súdu a šifrovacie kľúče jej nebude treba hlásiť) a vláda zatiaľ nedokázala predložiť finálny návrh zákona, už samotná skutočnosť, že pôvodne vypracovaný návrh zákona požiadavky vyššie zmieneného charakteru obsahoval, je v určitej miere alarmujúce. Na záver sa žiada snáď len spomenúť, že i keď sa doterajšia plavba na lodi zvanej Európska únia môže zdať byť (relatívne) pokojnou, žraloci vyčkávajú. A spoliehať sa len na záchranné kolesá štátu nemusí byť tou najlepšou voľbou. (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Silvia Lattová) 

Ďalšie odkazy:

5. Z AKTUÁLNEJ JUDIKATÚRY: II. ÚS 191/2015 – Sťažnosť predsedu vlády SR vo veci ochrany osobnosti pred uvádzaním nepravdivých informácií zo strany médií

ROZHODNUTIE: Ústavný súd SR –  sp. zn. II. ÚS 191/2015

SŤAŽOVATEĽ: Róbert Fico, predseda vlády SR

DOTKNUTÉ PREDPISY:Ústava SR – čl. 19 ods. 1, čl. 46, ods.1, čl. 48. ods.2Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – čl. 6. ods. 1, čl. 8 

DOTKNUTÉ ROZHODNUTIA: uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. 12. 2011 rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. 7. 2010 

SKUTOVÝ STAV:V spoločenskom týždenníku PLUS 7 dní, ročník XVII, č. 9 z 2. marca 2007, bol na strane 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnený článok „Imperialistom po krku?“. Článok, autorom ktorého bol šéfredaktor printového média Plus 7 dní Ing. Luboš Luknár, ironizujúcim spôsobom glosoval zahraničnú pracovnú cestu premiéra do Lýbie, kde mal prezradiť „pred televíznou kamerou“, že s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút, hovorili o boji proti svetovému imperializmu. Túto informáciu získal šéfredaktor, ktorý osobne nebol účastníkom cesty sprostredkovane, t.j od akreditovanej novinárky, ktorej ju mal poskytnúť sám premiér v lietadle. Údaj ako prvá uverejnila televízna stanica TA3 ako oficiálne správy, následne   denník SME a Lidové noviny. Sťažovateľ sa proti vydavateľovi týždenníka PLUS 7 dní domáhal ochrany osobnosti najprv na Okresnom súde Bratislava V, kde namietal, že zverejnením nepravdivej informácie zo strany spoločnosti 7 Plus, s.r.o došlo v značnej miere k zníženiu jeho vážnosti, profesionálnej cti a dôstojnosti. Okrem ospravedlnenia v predmetnom periodiku si sťažovateľ nárokoval na nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 1 000 000 Sk. Okresný súd žalobu zamietol a rozhodol v prospech slobody prejavu. Následne krajský súd rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľovi sa javili rozhodnutia tiež nedostatočne odôvodnené a namietal, že krajský súd nevykonal vo veci verejné pojednávanie. Najvyšší súd mal označené   práva porušiť tým, že nepovažoval nedostatočné odôvodnenie za odňatie možnosti konať pred súdom, pričom sťažovateľ tiež namietal, že rôzne senáty najvyššieho súdu rozhodujú v tejto otázke nejednotne. Oba tieto dôvody Ústavný súd zamietol a ďalej sa v konaní venoval len otázke potenciálneho zásahu do práva na ochranu osobnosti. 

KONANIE O ÚSTAVNEJ SŤAŽNOSTI:Na posúdenie otázky, či zverejnením informácie, ktorej dokonalá pravdivosť je sporná mohlo byť protiústavne zasiahnuté do cti premiéra, Ústavný súd najskôr skúmal, či je (1) premiérova česť chránená v zmysle čl. 19 ústavy a (2) či došlo k zásahu do cti, a (3) či uvedený zásah mal zákonný základ a následne aplikoval benátsky test (4) t.j  O KOM, KTO, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky zisťoval, či bol zásah proporcionálny. 

O KOM: Ústavný súd nasledoval ustálenú judikatúru ESLP, teda koncepciu minimálnej (najmenšej spomedzi ústavných činiteľov) ochrany osobnosti vo vzťahu k premiérom, pokiaľ ide o kolíziu s právom na slobodu prejavu médií. Zásah do ochrany osobnosti premiéra sa obmedzuje len prípady  zjavnej nepravdy typu, že nemá skončený určitý stupeň vzdelania, prípadne zásady do jeho najvnútornejšieho kruhu súkromia, teda vyslovene otázok veľmi osobných priam intímnych čo nie je tento prípad. Koncepcia minimálnej ochrany je totižto kompenzovaná ich postavením a širokou paletou neprávnych prostriedkov, ktoré majú tieto verejné osoby na rozdiel od bežného občana k dispozícii, aby očistili svoje meno a nenechali sa dobrovoľne mlieť mediálnym mlynčekom. 

KTO: Ústavný súd konštatoval, že autorom článku je z hľadiska slobody prejavu privilegovaná postava, čiže profesionálny novinár, ktorý za faktickú chybu v článku, že premiér mal predmetné slová povedať pred kamerou, platí svojou novinárskou povesťou. 

ČO: Ústavný súd nespochybňuje, že premiér výrok, že hovorili s M. Kaddáfím o boji svetovému imperializmu na kameru neuviedol a keďže neexistuje videozáznam, skutkovo ani nie je možné overiť si jeho pravdivosť. Keďže sa však šéfredaktor pred jeho uverejnením nespoľahol iba nainformácie zverejnené v denníku SME, ale overil si pravdivosť tejto informácie telefonicky priamo u autora článku, ktorý sa cesty zúčastnil, Ústavný súd konštatoval, že overovanie možno považovať za primerané charakteru informácie a nie za nedbalé. Charakterom informácie, ktorý v tomto prípade favorizuje slobodu prejavu je aj fakt, že predmetný výrok je súčasťou glosy, ktorá sa jednoznačne týka výkonu funkcie premiéra (nie je kritizovaný on ako fyzická osoba, či jeho výrok, ale práve jeho kontroverzná zahraničná cesta). Táto cesta môže byť verejnosťou kriticky vnímaná ako netradičná, čo oprávnene umocňuje nielen novinársku ale aj spoločenskú zvedavosť. Ústavný súd sa ďalej vyrovnal s argumentmi premiéra, ktorý požadoval dôsledné rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotovými súdmi tým, že zavrhol toto tradičné delenie a vnímanie kategórie pravdivosti maximalisticky (absolútne) a priklonil sa k reálnemu poňatiu kategórie pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext výroku a spoľahlivosť informácií, ktoré mal či mohol mať jeho autor k dispozícií. 

AKO: Ústavný súd zobral do úvahy, že netreba podceňovať schopnosť priemerného čitateľa rozlíšiť polemický, sarkastický a hodnotovo podfarbený text v komentárovej časti od tej spravodajskej, a tak aj k nim pristupovať.  Komentár zverejnený pod obrázkom pichľavého ježka Ústavný súd nepovažoval za útočný či zákerný a textu ani nemožno vyčítať, že by jeho cieľom bolo uraziť adresáta, aj keď voči premiérovi by vo verejnej veci bolo prípustné aj to. 

KDE: Napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv, v predmetnej veci nie je kritérium miesta podstatné, resp. splýva so žánrom. Ústavný súd dodáva ohľadom nižšej prísnosti posudzovania sporného článku aj to, že článok bol síce uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskoupôsobnosťou a vysokým nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú posudzované prísnejšie.  

TEST PROPORCIONALITY V UŽŠOM ZMYSLE: Na záver zobral Ústavný súd do úvahy a zhrnul, že (i) podstatou článku bola cesta do Lýbie, a nie skutočnosť, čo (ne)povedal premiér na kameru, (ii) ústavná ochrana cti je u premiérov veľmi nízka, ak sa jedná o otázky verejné a z hľadiska nutnosti hľadania pravdy diskurzívnej, a nie pravdy „jednovetnej“ či heslovitej, ústavný súd konštatoval, že zásah do premiérovej ctibol   oprávnený, nevykazuje nedostatok proporcie medzi cieľom a prostriedkami, a teda tu zjavne absentuje porušenie základného práva sťažovateľa. (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Michala Mihályová)

6. DO POZORNOSTI

Nadchádzajúce udalosti:

  • Konzultácia Európskej Komisie – Smernica 93/83/ES (September 2015 – November 2015) V máji 2015 prijala Európska Komisia tzv. Jednotnú Digitálnu Stratégiu pre Európu (Single Digital Market Strategy). V rámci tejto stratégie je v pláne zrevidovať viaceré európske predpisy týkajúce sa informačnej spoločnosti. Po konzultácii k Smernici o audiovizuálnych mediálnych službách, ktorá končí 30.9.2015, beží od 24.8.2015 do 16.11.2015 konzultácia k Smernici 93/83/ES (Smernica o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii). Hlavnou témou konzultácie je doterajšie aplikovanie princípu krajiny pôvodu a prípadné rozšírenie pôsobnosti Smernice aj na internetovú retransmisiu. Princíp krajiny pôvodu stanovuje, že satelitné vysielanie sa uskutočňuje v krajine, v ktorej sa signály prenášajúce program zavádzajú do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na zem. Toto fakticky kolízne pravidlo teda určuje právo krajiny, ktorým sa satelitné vysielanie riadi. V praxi teda stačí, ak prevádzkovateľ vysielania získa práva v krajine, v ktorej sa vysielanie uskutočňuje. Od rozšírenia pôsobnosti Smernice na internetovú retransmisiu Komisia očakáva obmedzenie blokovania obsahu niektorých stránok v rámci EÚ. Dôvodom pre blokovanie obsahu v určitých krajinách by už nemalo byť autorské právo. Jednotnú Digitálnu Stratégiu pre Európu najdete tu:http://ec.europa.eu/priorities/digital-single-market/docs/dsm-communication_en.pdf  Verejnú konzultáciu k Smernici o audiovizuálnych mediálnych službách najdete tu:http://ec.europa.eu/digital-agenda/en/news/public-consultation-directive-201013eu-audiovisual-media-services-avmsd-media-framework-21st#SK  Konzultáciu k Smernici 93/83/ES nájdete tu:https://ec.europa.eu/digital-agenda/en/news/consultation-review-eu-satellite-and-cable-directive 
  • Cyberspace Conference 2015 (Brno, 27. – 28.11.2015)

    Už po 13. krát sa uskutoční jedna z najvýznamnejších českých konferencií, skúmajúca prienik (nie len) práva a kyberpriestoru. Na svoje si prídu priaznivci klasických (napr. kyberzločín, on-line duševné vlastníctvo, e-commerce), ale aj menej obvyklých tém (počítačové hry a spoločnosť, psychológia kyberpriestoru, náboženstvo v kyberpriestore).
     
    Všetky informácie nájdete na http://cyberspace.muni.cz/.

Naspäť na obsah ▲

7. O EISI NEWSLETTER

Newsletter EISi predstavuje prehľad najnovšieho diania v oblasti práva duševného vlastníctva, ochrany súkromia a osobných údajov, doménových mien, e-Governmentu a ďalších oblastí súvisiacich s právom informačných a komunikačných technológií. Newsletter vychádza raz mesačne a je pripravovaný členmi EISi v spolupráci s dobrovoľníkmi a externými spolupracovníkmi.  Chceš sa podielať na tvorbe newslettru? EISi potrebuje ďalších dobrovoľníkov! V EISi vždy radi privítame nadšených dobrovoľníkov s chuťou spolupracovať a priučiť sa niečomu novému. Ak študuješ alebo pôsobíš v oblasti práva alebo iných vied súvisiacich s otázkami duševného vlastníctva / ICT práva a myslíš si, že by si bol pre nás prínosom, ozvi sa nám na gera@eisionline.org. Nápady, pripomienky, sťažnosti alebo tipy na obsah posielajte na gera@eisionline.org.