Newsletter EISi 1/2016

1. ALTERNATÍVNE RIEŠENIE SPOTREBITEĽSKÝCH SPOROV ONLINE PO NOVOM

S cieľom unifikovať a hlavne zeefektívniť spôsob mimosúdneho riešenia B2C a C2B e-Commerce sporov, najmä na cezhraničnej úrovni, bolo s účinnosťou od 9. januára 2016 prijaté nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 524/2013 z 21. mája 2013 o riešení spotrebiteľských sporov online, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES (ďalej len „nariadenie“). Pod gesciou Európskej komisie sa tak vytvorila platforma riešenia sporov online (ďalej len „platforma RSO“) fungujúca ako interaktívna webová stránka, tzv. online meeting point umožňujúci spotrebiteľovi a prevádzkovateľovi predkladať (vyplnením elektronického formulára v 23 oficiálnych jazykoch EÚ) sťažnosti zo spotrebiteľských kúpnych zmlúv, či zmlúv o službách online, ktoré budú postúpené subjektu ARS, ktorý spĺňa kritéria stanovené smernicou o ARS č. 2013/11/EÚ (ďalej len „smernica“). Zoznam bude verejne prístupný na platforme RSO, akonáhle ho príslušné orgány členských štátov (za SR je to Ministerstvo Hospodárstva) oznámia Komisii. Prevádzkovateľom (nielen prevádzkovateľom e-shopov, ale každému prevádzkovateľovi webových stránok ponúkajúcemu svoje produkty či služby online v rámci EÚ), tak od 15. februára 2016 (v zmysle zákona č. 391/2015 Z. z o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov vzniká obchodníkom so sídlom v SR táto povinnosť od 1.februára 2016) vznikajú nové povinnosti:I. zverejniť na svojej webovej stránke ľahko dostupný hyperlink:   http://ec.europa.eu/consumers/odr/ na RSO platformu spolu s mailovou adresou, II. uviesť túto informáciu vo svojich všeobecných obchodných podmienkach pri predaji online, III. a pre tých, ktorí poskytujú služby cez mail, uvádzať odkaz aj v elektronickej komunikácii či objednávkach. Samotný proces riešenia sporov použitím ARS platformy bude prebiehať v 4 nasledovných etapách:1. Spotrebiteľ vyplní elektronickú formulárovú sťažnosť online, v ktorej uvedie údaje o prevádzkovateľovi (sťažnosť však môže podať aj prevádzkovateľ na spotrebiteľa), predmet svojej sťažnosti, osobné údaje, vyberie si jazyk, v ktorom chce obdržať odpoveď, spôsob odškodnenia, pričom môže prikladať naskenované dôkazy vo svoj prospech; 2. Následne bude elektronická sťažnosť zaslaná prevádzkovateľovi, ktorý bude mať možnosť rozhodnúť sa akceptovať tento spôsob riešenia sporov alebo ho odmietnuť. Ak akceptuje, systém mu automaticky vygeneruje zoznam konkrétnych subjektov ADR, a teda aj spôsobov riešenia sporu (mediation or conciliation centres, ombudsman, complaint board, chambers of commerce, arbitration tribunals etc), a navrhnutý subjekt/y bude následne komunikovaný spotrebiteľovi. Keďže systém momentálne nie je operabilný, otázne je, ako bude v praxi fungovať v cezhraničných sporoch spárovanie jazykov použitím automatizovaných prekladačov či kombinovanie online a offline elementov sporu; 3. Ak sa strany dohodnú na subjekte ARS (okrem prípadov, keď je spor aktívne legitimovaný rozhodovať zákonom určený subjekt, najmä v energetickom alebo finančnom sektore), sporu mu bude pridelené identifikačné číslo a štádia procesu budú zaznamenané na RSO platforme, v dôsledku čoho môžu obe strany sledovať status v akom štádiu sa spor nachádza a aké nadchádzajúce úlohy sa majú vykonať. Komunikácia medzi stranami bude prebiehať prostredníctvom poverených osôb ARS subjektu (teda nepriamo), prípadne tých tretích osôb, ktorým platforma umožňuje stať sa „follower“-om. Ide o poradcov z národných kontaktných miest, ktorí sa jedným klikom môžu napojiť na platformu (na konkrétny spor) a zapojiť sa do komunikácie medzi stranami a príslušným subjektom ARS. Ich úlohou v cezhraničných sporoch je najmä poskytovať všeobecné informácie o právach spotrebiteľov a možnostiach nápravy v súvislosti s nákupmi cez internet, pomáhať pri podávaní sťažností a uľahčovať komunikáciu; 4. V závislosti od výberu metódy riešenia sporu bude závisieť aj právna záväznosť dohody o vyriešení sporu. Otázna je napríklad aj možnosť strán dohodnúť sa na riešení sporu prostredníctvom e-arbitráže cez RSO platformou, a to formou click-wrapu, keďže výber ARS subjektu sa uskutočňuje hneď v druhom kroku, teda ešte pred tým, ako „spor“ reálne vznikol. Možnosť strán obrátiť sa v ktoromkoľvek štádiu na súd však stranám zostáva zachovaná.  Spotrebiteľ má k dispozícii aj ďalšiu alternatívu. Od 1. februára 2016 je účinný nový zákon o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov č. 391/2015 Z.z, ktorý transponuje vyššie spomenutú smernicu EÚ 2009/22/ES o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov (ďalej len „zákon o ARS“). Zákon však pripúšťa iniciovanie mimosúdneho riešenia sporu (online alebo offline) len spotrebiteľovi a pod sankciou neplatnosti je aj výber subjektu ARS predávajúcim. Otázky účinnej efektívnosti zákona o ARS vyvoláva aj možnosť diškrécie ARS subjektu odmietnuť prípady z dôvodu vysokých nákladov na dokazovanie či právnej náročnosti vzhľadom na to, že riešenie sporov touto metódou je možné len za symbolický poplatok 5 eur (max). Nie sú vylúčené aj možné prieťahy, nakoľko spotrebiteľ je povinný najprv pokúsiť sa vyriešiť spor s predávajúcim reklamáciou, a až keď neuspeje, alebo predávajúci neodpovedal na reklamáciu do 30 dní, môže predložiť spor subjektu ARS. Ten je povinný rozhodnúť do 90 dní od kedy mu bol doručený návrh, no v zložitejších prípadoch môže túto lehotu predĺžiť o ďalších 30 dní, a to aj opakovane. Na rozdiel od iných krajín (napr. Veľká Británia) kde je spôsob alternatívneho riešenia sporov značne rozšírený v dôsledku čoho existuje veľká odvetvová diverzifikácia príslušných špecializovaných ADR centier, v zmysle zákona o ARS sú okrem zákonných orgánov príslušných na rozhodovanie, t.j Úrad na reguláciu sieťových odvetví, Slovenská obchodná inšpekcia, Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, oprávnená aj právnická osoba zapísaná v zozname subjektov alternatívneho riešenia sporov, ktorý doposiaľ Ministerstvo hospodárstva nezverejnilo. Berúc do úvahy, že cieľom tejto ADR metódy je (mal by byť) amicable settlement, a teda vypracovanie návrhu dohody o vyriešení sporu prijateľný pre obe strany (hoci nezáväzný a pre paralelné alebo následné súdne konanie irelevantný), právo „disponovať“ sporom a v ktoromkoľvek štádiu ho ukončiť, má len spotrebiteľ. Naopak, pod sankciou správneho deliktu za nesúčinnosť zo strany predávajúceho môže orgán kontroly (napr. Slovenská obchodná inšpekcia) nielenže predávajúcemu uložiť pokutu od 500 do 10 000 eur, ale taktiež zverejniť jeho obchodné meno a sídlo na svojom webovom sídle po dobu 90 dní. V prípade, ak by k dohode o vyriešení sporu medzi spotrebiteľom a predávajúcim nedošlo, a subjekt ARS by dospel k odôvodnenému záveru, že zákon ako aj príslušné predpisy o ochrane spotrebiteľa boli porušené, spor sa skončí vydaním odôvodneného stanoviska, ktoré môže slúžiť ako podklad pre ďalšie konania v neprospech predávajúceho. V prípade, ak by k dohode strán došlo a návrh o vyriešení sporu by bol podpísaný oboma stranami, napriek inter partes záväznosti nemá účinky schváleného zmieru ani exekučného titulu, teda nie je prekážkou ne bis in idem.  (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Michala Mihalyová) Ďalšie odkazy:

2. ROZHODNUTIE ESĽP ROMAN ZAKHAROV PROTI RUSKU: PRÁVO NA SÚKROMIE – SAMOZREJMOSŤ ČI ŤAŽKO DOSIAHNUTEĽNÝ CIEĽ ?

Európsky súdny dvor pre ľudské práva (ďalej len ako „Súd“) sa, v relatívne krátkom období vysporiadával s otázkami zákonnosti masívneho monitorovania komunikácie v Európe. Spor týkajúci sa legálnosti monitorovania súkromnej korešpondencie zamestnanca (BĂRBULESCU v. ROMANIA) je podrobnejšie rozobraný v inom článku aktuálneho čísla EISi Newslettru, preto mu na tomto mieste nebude venovaná ďalšia pozornosť. Ruský prípad, ROMAN ZAKHAROV v. RUSSIA, sa týka sťažnosti ruského vydavateľa nesúhlasiaceho so (značne širokým a zákonom podporovaným) oprávnením ruských tajných služieb monitorovať akúkoľvek  telefonickú  komunikáciu  bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Roman Zakharov vo svojej sťažnosti namietal, že (možné) odpočúvanie jeho mobilného telefónu porušuje jeho právo na súkromie a komunikáciu.  Jeho sťažnosť na národnej úrovni zamietol aj Mestský súd v St. Petersburgu, čím potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu, ktorý zamietol sťažovateľovu žalobu konštatujúc, že sťažovateľ nepreukázal odpočúvanie svojho mobilného telefónu. Pre rozšírenie celkového obrazu autorka uvádza niekoľko faktov z relevantnej ruskej legislatívy: Ústava garantuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromia (článok 23,  § 1). Rovnako garantuje právo na rešpektovanie súkromia pri korešpondencii, vrátane poštovej komunikácie, telefonátov či inej komunikácie. Toto právo môže byť obmedzené iba na základe rozhodnutia súdu (článok 23, § 2). Zákon o telekomunikáciách zo 7 júla 2003 (č. 126-FZ) garantuje právo na súkromie pri poštovej, telekomunikačnej či inej formy komunikácie. Obmedzenia sú prípustné len v prípadoch špecifikovaných zákonom (časť 63 (1)). Sťažovateľ sa vo svojej žalobe domáhal určenia, že systém utajeného odpočúvania mobilnej komunikácie v Rusku nekorešponduje s ustanovením Článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý garantuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a znie nasledovne:1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonmi a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. Žalovaná strana, vláda Ruskej federácie, namietala, že sťažovateľ nemôže byť považovaný za „obeť“ (údajného) porušovania Článku 8 Dohovoru a že k porušeniu jeho práv (tak ako v žalobe uvádza) nedošlo. Voči týmto argumentom žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že môže namietať porušenie Článku 8 Dohovoru a to z dôvodu existencie legislatívy, ktorá umožňuje utajené sledovanie komunikácie a to aj bez nevyhnutnosti preukázania, že on sám bol skutočne obeťou takého sledovania. Už samotná existencia predmetnej legislatívy je spojená s rizikom sledovania kohokoľvek z používateľov telekomunikačných služieb a z toho dôvodu predstavuje, per se, zásah do výkonu jeho práv zaručených Článkom 8. Žalobca ďalej uviedol, že Nariadenie č. 70 (prijaté Ministerstvom komunikácii Ruskej federácie) umožňuje tajným službám, prostredníctvom technických zariadení, sledovať akúkoľvek komunikáciu bez nevyhnutnosti vydania (predchádzajúceho) súdneho rozhodnutia, pričom namietal, že v súlade s Ruskou legislatívou nie sú dostupné primerané možnosti nápravy v nadväznosti na požadovanie zmeny predmetnej legislatívy. Ako uviedol Súd, ak nie je (v rámci „domácich prostriedkov“) daná možnosť zmeniť tajné sledovanie, potom nie je možné ponechať zneužívanie tajného sledovania bez povšimnutia a aj v prípade malého rizika je potrebná kontrola Súdom. Súd rovnako považoval za potrebné stanoviť podmienky, za ktorých je prípustné, aby sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa Článku 8 aj bez preukázania skutočného sledovania komunikácie voči vlastnej osobe. Takýmito podmienkami sú najmä (i) skutočnosť, či rozsah právnej úpravy povoľujúci tajné sledovanie komunikácie má reálnu možnosť zasiahnuť do práv sťažovateľa, (ii) možnosti opravných prostriedkov na národnej úrovni a efektivita ich kontroly. Zaujímavá je aj argumentácia súdu týkajúca sa predvídateľnosti právnych predpisov. Ako Súd viackrát uviedol, predvídateľnosť vo vzťahu k odpočúvaniu tajnými službami sa nemá vykladať v tom význame, žeby ktokoľvek mal mať možnosť (upravenú právnymi predpismi) predvídať odpočúvanie jeho komunikácie príslušnými autoritami a pripraviť sa na takéto konanie.  Avšak, ak je vládna moc vykonávaná v utajení, riziko spojené so svojvoľným konaním je namieste. Je preto nevyhnutné požadovať (na národnej úrovni) prijatie jasných právnych predpisov, určujúcich jej obyvateľom jednoznačné podmienky, na základe ktorých je sledovanie komunikácie prípustné. Súd v rozhodnutí argumentuje, že Ruské právne predpisy upravujúce možnosti sledovania komunikácie neobsahujú adekvátne a efektívne garancie limitujúce svojvoľné konanie a riziko zneužitia, (ktoré je spojené s akýmkoľvek systémom utajeného sledovania), je vysoké najmä v prípade priameho prístupu tajných služieb (v technickom ponímaní) k mobilnej komunikácii bližšie nešpecifikovaného okruhu ľudí.  Inak povedané, podmienky za ktorých majú tajné služby a polícia možnosť prístupu k telefonickej komunikácii bližšie neurčeného okruhu ľudí nie sú v relevantných právnych predpisoch definované  s dostatočnou presnosťou. Národná (ruská) legislatíva umožňuje automatické uchovávanie aj zjavne irelevantných dát. Rovnako nestanovuje (dostatočne jasne a zrozumiteľne) za akých podmienok (i) bude materiál získaný odpočúvaním uchovávaný a (ii) po ukončení súdneho konania zničený. Postupy udeľovania povolení nie sú, v nadväznosti na zabezpečenie utajovaného sledovania len limitoch „nevyhnutných v demokratickej spoločnosti“, dostatočné. Dohľad nad odpočúvaním, ako je aktuálne upravený, nespĺňa požiadavky nezávislosti, sily a právomoci, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie efektívnej a nepretržitej verejnej kontroly. Efektivita prípadných opatrení je oslabená absenciou akéhokoľvek upovedomenia o odpočúvaní alebo adekvátneho  prístupu k odpočúvaným dokumentom. Je zrejmé, že nedostatky  samotných právnych predpisov  tak ako boli identifikované v tomto prípade, majú zjavný vplyv na činnosť tajných služieb vykonávajúcich činnosť v Ruskej federácii. Súd nie je na základe tvrdenia ruskej vlády presvedčený, že akékoľvek odpočúvanie v Rusku sa vykonáva zákonným spôsobom a na základe relevantného súdneho príkazu. Príklady, ktoré uviedol sťažovateľ pred národným súdom (viď čl. 12 rozsudku) a pred Súdom (viď čl. 197 rozsudku) poukazujú na existenciu svojvoľných a nekorektných sledovacích praktík, s nedostatkom dostatočných právnych záruk. Aj na základe týchto skutočností Súd rozhodol, že práva sťažovateľa garantované Článkom 8 Dohovoru boli porušené.  (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Silvia Lattová) Celé rozhodnutie: http://hudoc.echr.coe.int/fre?i=001-159324#{„itemid“:[„001-159324“]} 

3. ROZHODNUTIE ESĽP BĂRBULESCU PROTI RUMUNSKU: MONITOROVANIE INTERNETOVEJ KOMUNIKÁCIE ZAMESTNANCA NA PRACOVISKU

OKOLNOSTI PRÍPADU: Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vydal 12. januára rozsudok vo veci Bărbulescu v. Rumunsko, ktorý bol široko medializovaný avšak väčšinou to boli neúplné informáciei. V akej miere môže zamestnávateľ monitorovať zamestnanca? Bogdan Mihai Bărbulescu na žiadosť svojho zamestnávateľa vytvoril účet na Yahoo messanger za účelom komunikácie s klientmi svojho zamestnávateľa. Bol informovaný, že komunikácia na tomto účte bude monitorovaná za účelom kontroly jeho pracovnej morálky a nemá ho využívať na súkromné účely. 1. Augusta 2007 zamestnávateľ s pánom Bărbulescum ukončil pracovný pomer z dôvodu, že porušil interné predpisy zamestnávateľa, čo zamestnávateľ odôvodnil aj kópiou komunikácie z pracovného účtu Yahoo messangera s jeho snúbenicou a bratom o osobných veciach, ako je jeho zdravotný stav a sexuálny život.  Barbulescu žaloval svojho zamestnávateľa za neoprávnené ukončenie pracovného pomeru, zásah do jeho práva na súkromie a porušenie poštového tajomstva, avšak Rumunské súdy jeho žiadosti nevyhoveli.  Barbulescu sa obrátil na ESĽP s tým, že boli porušené jeho práva podľa článku 8 (Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života ) a článku 6 (Právo na spravodlivé súdne konanie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 

ROZSUDOK: ESĽP sa vo svojom rozhodnutí vyjadril, že zamestnávateľ postupoval primeranie, keď si overoval , či si zamestnanec dostatočne plní svoje pracovné úlohy počas pracovnej doby. Zamestnávateľ monitoroval komunikáciu na účte vytvorenom na plnenie pracovných úloh a v dobrej viere, že účet mal obsahovať komunikáciu s klientmi, nemal záujem zasiahnuť do súkromia pána Barbulescua a prepis súkromnej komunikácie z Yahoo mesenger-a bol použitý primerane, ako dôkaz, že si zamestnanec neplnil pracovné úlohy a v pracovnej dobe používal pracovný počítač aj účet Yahoo messenger na súkromné účely aj keď to podľa interných inštrukcií zamestnávateľa s ktorými bol vopred oboznámený nemal. ESĽP potvrdil rozhodnutie rumunských súdov a uviedol, že postupovali správne a právo rešpektovanie súkromného a rodinného života ani právo na spravodlivé súdne konanie neboli porušené. 

ZÁVER: Rozhodnutie ESĽP určite nedáva zamestnávateľom voľnú ruku pri monitorovaní súkromného života zamestnancov. Dôležitosť tohto rozhodnutia je v určení miery v akej je monitorovanie oprávnené a v akej by už monitorovanie bolo zásahom do práva na súkromie. 

SLOVENSKÁ PRÁVNA ÚPRAVA MONITOROVANIA ZAMESTNANCOV: Podľa §13 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce): Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje, vykonáva záznam telefonických hovorov uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil. Ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobe jej uskutočnenia, ako aj o dobe jej trvania. Zamestnávatelia teda môžu kontrolovať zamestnancov na pracovisku ale sú povinní ich s mierou monitorovania vopred oboznámiť. Zároveň podľa čl. 1 základných zásad zákonníka práce: „Zamestnávateľ môže o zamestnancovi zhromažďovať len osobné údaje súvisiace s kvalifikáciou a profesionálnymi skúsenosťami zamestnanca a údaje, ktoré môžu byť významné z hľadiska práce, ktorú zamestnanec má vykonávať, vykonáva alebo vykonával.“ Toto ustanovenie, podľa môjho názoru, v našom právnom poriadku zabezpečuje dostatočnú mieru práva na súkromie aj pri možnosti zamestnávateľov monitorovať plnenie pracovných úloh svojich zamestnancov. (Príspevok pripravila dobrovoľníčka Linda Lubyová) 

Ďalšie odkazy:

4. NÁZOR: ROZSUDOK V ZNÁMKOVOM SPORE „POCTIVÁ“ JE PRÍKLADOM „NEPOCTIVEJ“ PRÁCE SÚDU

Nie je to ani rok, čo Okresný súd Bratislava I – sudkyňa JUDr. Katarína Bartalská – vydal rozsudok sp. zn. 28CbPv/5/2014 vo veci porušovania práv k ochrannej známke OZ 233758 „POCTIVÁ“ a o zdržanie sa súvisiaceho nekalosúťažného konania. Rozsudok je právoplatný a zverejnený. A z pohľadu známkového práva je tiež nesprávny, neudržateľný, nedobrý… jednoducho celé zle. Ešte predtým ako prejdem ku konkrétnej kritike samotného rozsudku, pozrime sa bližšie na danú ochrannú známku. Všimnime si, že je kombinovaná, teda tvorená (v hornej časti) slovným prvkom „POCTIVÁ“ a (v dolnej časti) aj grafickým prvkom, siluetou vidieckej zástavby: 

 Na prvý pohľad je zrejmé, že slovný prvok „POCTIVÁ“ je jednoznačne dominantný. To sa dá len ťažko poprieť. Ochranná známka bola registrovaná pre tovary v triede 29 a služby v triedach 30, 35, 40 a 43. Kompletný zoznam tovarov a služieb zahŕňa pomerne veľké množstvo najrôznejších výrobkov potravinárskeho priemyslu, od mäsa až po býčie embryá (!) a tiež mnohé služby, od reštauračných až po ubytovanie zvierat a prenájom stoličiek. Vskutku pestrá paleta činností majiteľa ochrannej známky. Je výlučne na rozhodnutí prihlasovateľa, aké označenie si prihlási ako ochrannú známku a pre aké tovary alebo služby požaduje ochranu. S tým súvisí aj situácia (ako v tomto prípade), ak prihlásené označenie síce spĺňa minimálne podmienky známkovej ochrany a teda nie sú dané prekážky zápisnej spôsobilosti, ale rozlišovacia spôsobilosť dominantného prvku / prvkov (v našom prípade slovného prvku „POCTIVÁ“) je nulová, resp. blížiaca sa k nule a jediným dôvodom, prečo vlastne došlo k zápisu bola prítomnosť iných, nedominantných prvkov, ktorá však určitú rozlišovaciu spôsobilosť majú. A je dôležité pamätať na to aj pri posudzovaní pravdepodobnosti zámeny s inými označeniami. Zhoda alebo podobnosť v prvku s nízkou alebo žiadnou rozlišovacou spôsobilosťou – aj pri zhodných tovarov alebo službách – v zásade nemôže založiť pravdepodobnosť zámeny. Inými slovami, prihlasovateľ, ktorý si prihlási „slabú“ známku, bude mať po jej zápise „slabú“ známkovú ochranu. To by malo platiť tak na trhu pri používaní ochrannej známky a vymáhaní práv z nej, čo je kompetencia súdov, ako aj pri posudzovaní konfliktov medzi staršími a mladšími ochrannými známkami navzájom, ktoré rozhoduje Úrad priemyselného vlastníctva SR. Pre zaujímavosť možno spomenúť, že štáty Európskej únie sa dlhodobo snažia vzájomne zľadiť prax aj v tejto špecifickej oblasti, o čom svedčí Spoločné oznámenie z 2. októbra 2014. Späť k našemu rozsudku. Súd v ňom konštatoval bez akejkoľvek známkovoprávnej analýzy, že dochádza k porušovaniu práv majiteľa ochrannej známky, pretože tovary žalovaného bez súhlasu majiteľa ochrannej známky obsahujú slovo „poctivá“.

 Podľa môjho názoru tu ide o jasný príklad zneužitia známkovej ochrany s požehnaním súdu. Súd si naozaj nedal veľkú prácu s právnym posúdením pravdepodobnosti zámeny. Vôbec mu nevadilo, že majiteľ ochrannej známky nemá, a ani nemôže mať, výlučné práva k slovu „poctivá“. Jedinou poľahčujúcou okolnosťou by mohlo byť, že samotný žalovaný sa nebránil kvalifikovane, ale ani to by súd neospravedlňovalo. Každý máme radi „poctivú“ šunku, ale uvítali by sme aj „poctivú“ prácu súdov. Len pripomínam, že od 1. júla 2016 bude jediným kauzálne príslušným súdom v sporoch z priemyselného vlastníctva Okresný súd Banská Bystrica. (Autorom príspevku je Tomáš Klinka, riaditeľ Odboru legislatívno-právny a medzinárodných vzťahov, Úrad priemyselného vlastníctva SR; Príspevok bol pôvodne uverejnení na blogu Lexforum.sk – <http://www.lexforum.sk/570>; Príspevok bol použitý so súhlasom autora) 

5. V SKRATKE: NÁVRH NARIADENIA O CEZHRANIČNEJ PRENOSNOSTI ONLINE OBSAHOVÝCH SLUŽIEB

Dňa 9. decembra Európska komisia predstavila návrh Nariadenia o cezhraničnej prenosnosti online obsahových služieb. Jedná sa o prvé nariadenie v oblasti autorského práva a pravdepodobne o prvý (drobný) krok smerujúci k odstráneniu regionálneho blokovania online obsahu a k vytvoreniu jednotného digitálneho trhu v oblasti online obsahových služieb. Hlavným cieľom nariadenia je umožniť predplatiteľom online obsahových služieb (ako napr. Netflix, Spotify) prístup k týmto službám aj mimo členského štátu, v ktorom sú trvalo usadení. Poskytovateľ online obsahových služieb má byť povinný sprístupniť obsah svojím predplatiteľom, ak sa dočasne nachádzajú v inom členskom štáte, ako v tom, kde sú trvalo usadení. Dohody medzi držiteľmi práv a poskytovateľmi služieb, ktoré odporujú tomuto sprístupneniu, sú neúčinné.  Nariadenie sa týka iba platených služieb, alebo služieb, pri ktorých poskytovateľ obsahu verifikuje miesto bydliska zákazníka. Ďalej sa vzťahuje iba na prípady, keď zákazník sa nachádza dočasne v inom členskom štáte (napr. na dovolenke, alebo slúžobnej ceste). Otázne bude, ako konkrétne budú poskytovatelia služieb vyhodnocovať, či sa zákazník zdržuje dočasne v inom členskom štáte alebo nie. Podľa vyjadrenia predstaviteľov Komisie, by napríklad viacmesačný študíjný pobyt už nemal spadať pod Nariadenie. Odkaz na návrh Nariadenia a vyjadrenie Komisie v angličtine: http://ec.europa.eu/newsroom/dae/document.cfm?action=display&doc_id=12524 (Príspevok pripravil člen EISi Martin Šrámek) 

6. O EISI NEWSLETTER

Newsletter EISi predstavuje prehľad najnovšieho diania v oblasti práva duševného vlastníctva, ochrany súkromia a osobných údajov, doménových mien, e-Governmentu a ďalších oblastí súvisiacich s právom informačných a komunikačných technológií. Newsletter vychádza raz mesačne a je pripravovaný členmi EISi v spolupráci s dobrovoľníkmi a externými spolupracovníkmi.  Chceš sa podielať na tvorbe newslettru? EISi potrebuje ďalších dobrovoľníkov! V EISi vždy radi privítame nadšených dobrovoľníkov s chuťou spolupracovať a priučiť sa niečomu novému. Ak študuješ alebo pôsobíš v oblasti práva alebo iných vied súvisiacich s otázkami duševného vlastníctva / ICT práva a myslíš si, že by si bol pre nás prínosom, ozvi sa nám na gera@eisionline.org. Nápady, pripomienky, sťažnosti alebo tipy na obsah posielajte na gera@eisionline.org.